Zoner.cz |  Czechia.com |  Inshop.cz |  Interval.cz |  CA Czechia.cz |  InMail.cz  Hostováno na serverech CZECHIA.cz
Oficiální stránky v ČR
Home > Čtenáři > Povídky > Ludskejší ako človek
Hlavní
Biografie
Bibliografie
Recenze
Galerie (567)
Postavy z knih
Odkazy
Vše o hře
Novinky
Vše o filmu
Novinky
Galerie (140)
Herci
Anketa
Rozhovory
Komentáře (1367)
Protest
Download
FAQ
Čtenáři
Klub AS
Soutěž
Fórum
Ankety
Nej Yennefer
Povídky
(63)
Facebook stránky
Ostatní
Zakl. jako sexuální idol
AS ve slovníku spis.
Články AS
Dřevárny (kdy, kde)
Cony a setkání
Erby států a rytířů
Hra
Kalendář
Testy znalostí
Inspirace AS
Mapy světa AS
Povídky AS
Mistr Geralt zabiják
Rodokmeny
Slovník Starší mluvy
Zaklínačská znamení
Komixy
Systém
Fulltextové vyhledávání:
Zasílání novinek mailem:

Kolik je 36 / 6:
Aktuálně ve fóru

K I - 16.11.2017 16:25:00
Vida a pak že nerostou :-)...

dort - 16.11.2017 13:40:00
Teď jsem si to i přečetl....

Altair - 26.10.2017 12:12:00
:D...

K I - 25.10.2017 15:59:00
To je báječné, za tu dobu by zprávu d...

Macros - 25.10.2017 14:44:00
Mimochodem, Nero v neděli odpověděl na m...

K I - 10.10.2017 15:27:00
Týneček se již třese :-))...

Macros - 9.10.2017 19:34:00
Vy jste prudérní, já bych někoho vyzvoni...

Macros - 3.10.2017 15:41:00
Takový zobáci :-D...

K I - 24.9.2017 12:44:00
Tenhle sport se provozoval i u nás v...

Lea de bahn - 23.9.2017 19:27:00
U nás se zase objevil jiný "sport". S...

Ruky ma pália, ako keby ešte stále držali tú odpornú striebornú vec. Už sa viac nedokážem pridržiavať konskej hrivy. Konáre stále hustejšie rastúcich stromov ma šľahajú do tváre. Ešte chvíľu, ešte míľu, dve. Budú ma tam čakať. Áno, už ich cítim. Kôň podo mnou sa plaší, ja padám na zem. Nechám ho, nech si ide. Bol to dobrý kôň. Bežím lesom. Tam odkiaľ prichádzajú. Už sú blízko. Zastavím sa a čakám. Čakám a spomínam.

- - - - -

Bol krásny slnečný letný deň. Sedel som za písacím stolom a dával do poriadku účty. Otvoreným oknom som počul z nádvoria hlasy a smiech. Vstal som, aby som si trochu ponaťahoval údy, odložil som pero ku kalamáru a podišiel k oknu. Na nádvorí sa práve odohrával akt veľkého prania. Niekoľko dievčat pralo vo veľkých korytách, mládenci im nosili vo vedrách teplú vodu z kotla na ohnisku a odnášali zašpinenú. Ďalšie dievčatá rozprestierali vypranú bielizeň na trávnik hradného parku, aby sa tam vysušila. Celému zdanlivému chaosu velila tetka Agáta, stará vedma, ktorá bývala tu na hrade a starala sa mi o domácnosť. Popri tom si privyrábala varením liečivých odvarov a nápojov lásky ľuďom z okolia. A samozrejme pri tom všetkom nemohla chýbať ani Alenka, ktorá pomedzi tými zaneprázdnenými ľuďmi poletovala ako malý motýlik. Môj malý motýlik. Jej ružové šaty boli už celé mokré, pretože voda v korytách a vedrách špliechala a mládenci náročky oblievali dievčatá. Tie sa tiež nedali zahanbiť a dlažba vyzerala ako po výdatnom daždi.
Už som sa chystal otočiť a vrátiť k nezáživnej práci, keď sa rozletela hradná brána a na nádvorie vkráčal kôň. Jazdec, sediaci na ňom, ho očividne neovládal, takže keď kôň, vlastne kobyla, po pár krokoch zastal, jazdec sa z neho zošmykol a spadol na dlažbu.
Prvá ho zbadala Alenka. Bola pri ňom takmer okamžite. Sklonila sa nad neznámeho, zrazu však odskočila a vykríkla:
“Má na tvári nejaký fľak!”
“Nepribližujte sa k nemu!” rozkázal som. “Môže byť nakazený nejakou chorobou. Počkajte na mňa, hneď som dole!”
Rýchlo som zbehol po schodoch. Tetka Agáta ma už čakala. Za tú chvíľku stihla zájsť do maštale a priniesť odtiaľ kravské lajno.
“To bude určite mor. Alebo cholera,” tetka bola odnepamäti poslom zlých správ.
“Natrite si tým ruky a tvár, pán rytier. Ak je to mor, takto ho nedostanete.”
Poslúchol som Agátu a ponatieral si ruky i tvár. Už som počul o tomto spôsobe ochrany pred morovou nákazou a nemal som dôvod Agáte neveriť. Napriek tomu som sa opatrne približoval k neznámemu. Bol to chlap približne v mojom veku, celý oblečený do čiernej kože ozdobenej striebrom. Jeho polodlhé vlasy mali však úplne bielu farbu. Tvár mal bledú, oči zatvorené. Na tvári som zbadal škvrnu, ale jej pôvodcom nebol mor. Bola to skôr popálenina.
“Nie je nakazený,” oznámil som nahlas a vzápätí počul, ako si všetci vydýchli. Potom som sa sklonil a pokúsil sa chlapa obrátiť. Vtedy som zazrel na jeho boku ranu, z ktorej vytekala tmavá krv a pomaly sa miešala s mydlovou vodou porozlievanou všade okolo.
“Je zranený. Odneste ho do salónu!” prikázal som sluhom a išiel ku studni poumývať zo seba tú smradľavú masu.
Dvaja chlapi zodvihli neznámeho zo zeme a chystali sa ho odniesť do hradu. Z ruky, na ktorej doteraz ležal, sa mu vyšmykol meč a zazvonil o dlažbu.
“Odsedlajte kobylu a všetky jeho veci prineste dovnútra,” zavolal som na okolo postávajúcich sluhov. “A ty, Alenka, choď sa prezliecť do suchých šiat a zostaň vo svojej komnate. Toto nie je pohľad pre jedenásťročné slečny.”

- - - - -

Keď som vstúpil do salónu, vyzeralo to tam ako na jarmoku. Každý radil, čo by bolo treba s raneným robiť. Len stará Agáta zabehla do svojej komôrky pre nošu a už miešala nejakú z tých svojich gebuzín. Prevzal som iniciatívu:
“To nikto z vás nemá čo robiť? Všetci sa okamžite vráťte na dvor! Zostanú tu len dvaja chlapi, aby pomohli tetke Agáte.”
Služobníctvo šomrajúc opúšťalo miestnosť a vracalo sa k svojim povinnostiam.
“A vy dvaja, vyzlečte mu kazajku, nech sa môžem pozrieť na ranu.”
Chlapi opatrne vyzliekali zraneného. Keď mu rozviazali šnúrky na kazajke, na jeho hrudi sa zablysol strieborný medailón v tvare vlčej papule. Striaslo ma.
“Vari sa pán Vlčej skaly nebojí vlčieho medailónu?” podpichovala tetka Agáta miešajúc gebuzinu v tégliku.
“Zaklínač!” šepla Alenka, už prezlečená do iných šiat. Napriek môjmu zákazu tu nemohla chýbať. Odvtedy, čo pred pár mesiacmi počula tú odrhovačku o zaklínačovi, snívala iba o tom, že nejakého raz stretne. Hľa, jej prianie sa vyplnilo.
“Monštrum... premenenec... vedmák... netvor jeden odporný,” mrmlala si pod nos Tetka Agáta a po každom slove si odpľula do téglika. Potom ho odložila a začala ohmatávať ranu na zaklínačovom tele. Na ruke ešte bolo vidno fľaky, ktoré zostali po tom, ako mi na dvore podala lajno. Zdalo sa, že jej to neprekážalo. Zaklínačovi asi áno, lebo zrazu otvoril oči a hlasno vzdychol.
Alenka slabo vykríkla. Pohľad zaklínačových očí nebol vôbec príjemný. Počul som už o tom, že zaklínači majú zvláštne oči. Naháňali strach a vzbudzovali odpor. Agáte to, zdá sa, nevadilo a ďalej pokračovala v prezeraní a ohmatávaní rany. Keď prehliadku dokončila, chcela ranu potrieť práve pripravenou gebuzinou. Zaklínač sa však proti tomu ohradil.
“Nie, prosím vás.”
“Pánko sa bude ohrádzať proti mojim odvarom. Máte tu ranu, ako keby vás drak poškriabal a vy si ju nechcete dať ošetriť. To tu chcete skapať?”
“Prepáčte, nechcel som uraziť vaše liečiteľské schopnosti. Ale tá rana bola spôsobená magickým tvorom a preto mi pomôže iba magický elixír.”
“A kde vám ho mám zohnať mladý pán? Najbližší mág býva týždeň cesty odtiaľto. A vy potrebujete pomoc teraz hneď.”
“Kde sú moje veci?” zašepkal zaklínač.
Ako na zavolanie sa otvorili dvere a vstúpil kočiš nesúci podlhovastý balík a truhlicu. V balíku bol očividne zabalený druhý meč - počul som, že každý zaklínač nosí dva meče, jeden na príšery a druhý na ľudí. Truhlica bola zamknutá.
“Tu, pod medailónom mám kľúč, prosím vezmite ho a otvorte tú truhlicu.”
Alenka sa naklonila nad zaklínača a spod medailónu vytiahla malý kľúčik. Jej zvedavosť prekonala strach. A najmä, mohla na chvíľu do ruky chytiť ten medailón. Tetka Agáta sa tvárila urazene a niečo si šomrala popod nos. Alenka otvorila truhlicu.
“Sú tu iba nejaké flakóniky,” oznámila sklamane.
Zaklínač sa pokúsil o úsmev: “Poklady so sebou nenosím.”
Alenka sa začervenala.
“Poznáte runy?” spýtal sa jej zaklínač.
“Čítať viem, ale tomu, čo je na tých flakónikoch napísané, nerozumiem. Nejaký Gryno... niečo také.”
“To nevadí. Podajte mi, prosím vás, ten so zelenou tekutinou a čiernou pečaťou.”
Alenka vybrala jeden z flakónikov. Agáta pristúpila bližšie a zvedavo pozerala do truhlice. Jej záujem a túžba vlastniť nejaký z tých elixírov boli očividné. Stačil však jeden zaklínačov pohľad a Agáta cúvla.
“Prosím, odlomte tú pečať, nalejte mi polovičku toho elixíru na rany a druhú mi dajte vypiť.”
Alenka sa ponáhľala splniť jeho prosbu. Po chvíľke zápasenia s pečaťou som jej zobral flakón a sám som pečať rozlomil. Vrátil som flakón Alenke a ona sa ponáhľala vyplniť prosbu zraneného. Keď sa tekutina dotkla rany, zasyčalo to, ako keby sa rana vypaľovala. Ten muž musel mať strašné bolesti. Alenka nakvapkala časť elixíru na ranu na tvári, časť vyliala na ranu na boku a potom priložila flakónik k zaklínačovým ústam. Ten s námahou elixír dopil.
“Prosím, vráťte flakón do truhlice a zamknite ju. Ja teraz budem niekoľko hodín spať. Ďakujem vám za pomoc.”
Kým Alenka zamykala truhlicu, zaklínač zaspal. Agáta poškuľovala po kľúči, ale Alenka ho opatrne zavesila zaklínačovi na krk. Tak boli elixíry pre Agátu stratené. Vedela, že zaklínačovi ani v tomto stave kľúč nedokáže vziať.
Potichu, aby som ho neprebudil, som zašepkal:
“Myslím, že sa teraz potrebuje vyspať. Mali by sme všetci odísť a nerušiť ho.”
Všetci ma poslúchli, okrem Alenky:
“Môžem pri ňom zostať? Budem úplne tichúčko sedieť v kresle a vyšívať si. Nemôžeme ho predsa nechať samého. Čo ak sa zobudí a bude niečo potrebovať.”
Pohľadu jej krásnych modrých očí sa nedalo odolať.
“Dobre teda,” voľky-nevoľky som súhlasil a sám som išiel na dvor skontrolovať, ako pokračujú práce. Tetka Agáta sa už vrátila k praniu a naháňala služobníctvo do práce. Tak som sa aj ja pomaly pobral späť do veže k účtom.

- - - - -

Chýlilo sa už k večeru. Služobníctvo už dávno dopralo a pobralo sa za svojimi obvyklými prácami. Tetka Agáta si vymohla, že dohliadne na zraneného. Tak sedela spolu s Alenkou v salóne. Ja som ešte stále pracoval. Chvíľu pred západom slnka prišla Alenka so správou, že zaklínač sa prebudil, a že sa cíti očividne lepšie.
Potešilo ma to. Možno sa čoskoro vylieči a opustí môj hrad. Nechcel som si to priznať, ale jeho prítomnosť ma viac než znepokojovala. Keby som vedel, že je to zaklínač, nikdy by som ho do hradu nepustil. Ale v tejto situácii som mu nedokázal odmietnuť pomoc. Tušil som, že môže byť veľmi nebezpečný.
Nasledoval som Alenku do salónu. Zaklínač mal pod hlavou a chrbtom navrstvené vankúše, takže skoro sedel. Kazajku mal už opäť oblečenú. Agáta sedela v kúte izby . Keď sme vstúpili do miestnosti, všimol som si zaklínačov pohľad, ktorým ma pozoroval. Trvalo to iba chvíľu. Keď sa naše pohľady stretli, okamžite sklopil zrak.
“Prepáčte mi, pane. Stav, v akom som sa nachádzal, spôsobil, že som úplne zabudol na slušnosť. Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som Geralt z Rivie a ako ste si už určite všimli, som zaklínač.”
“Teší ma, som rytier Wolfgang, pán a majiteľ hradu Vlčia skala, miesta, kde sa práve nachádzate.”
“A moja krásna mladá ošetrovateľka je iste vaša dcéra.”
Alenka sa zapýrila.
“Alenka je moja chovanica. Z istých osobných dôvodov som sa rozhodol nemať deti a tak som sa rozhodol zobrať si ju po smrti rodičov k sebe.”
“Vyrval ju ako nemluvňa z vlčích pazúrov,” zapojila sa do rozhovoru tetka Agáta. “Jej rodičov roztrhali vlci a pán rytier ju v poslednej chvíli zachránil a vlkov odohnal.”
“To ste naozaj odvážny človek,” konštatoval zaklínač.
“Pán Wolfgang je veľmi odvážny. Postavil sa úplne sám skupine lúpežníkov a vyhnal ich z lesa. Odvtedy je náš les úplne bezpečný.”
“Až tak bezpečný asi nebude,” ukázal som smerom k zaklínačovej rane. “Niečo muselo pána Geralta napadnúť. Nejaký netvor. Pretože pochybujem, že tá rana bola spôsobená človekom.”
“Máte pravdu. Stretol som sa v lese s baziliškom. Podarilo sa mi ho zabiť, ale ešte predtým po mne švihol ostňom na konci chvosta a zostala mi z toho táto rana. Okrem toho mi jeho krv vystrekla na tvár. Tieto jedovaté potvory vyliezajú zo svojich jaskýň tesne pred mesačným splnom. Zbadal som jeho stopy a pobral som sa za ním do jaskyne. Dúfal som, že mi v najbližšej dedine vyplatia za neho odmenu.”
“Odmenu samozrejme dostanete. Povedzte koľko a ja vám ju zajtra vyplatím. Netuším vôbec, koľko také zabitie baziliška stojí.”
“Prestaňte už prosím s obchodovaním. Porozprávať sa môžete aj po večeri. Rozkázala som pre pána zaklínača navariť dobrú slepačiu polievku. Kde len trčí tá slúžka?” prerušila nás Alenka.
Ako na rozkaz sa otvorili dvere a do salónu vošla stará kuchárka Marta. Marta varila ešte u môjho otca a ja som s jej službami tiež veľmi spokojný. V rukách držala misku s polievkou, podala ju zaklínačovi a zvedavo na neho hľadela.
“Ďakujem, dokážem sa už najesť sám,” ocenil zaklínač Alenkinu snahu pomôcť mu.
“Pán rytier, pre vás a pre Alenku je večera pripravená v jedálni, a vy, Agáta, máte večeru ako vždy prichystanú v kuchyni,” povedala Marta pri odchode.
Agáta ju nasledovala. My s Alenkou sme odišli do jedálne. Zaklínač osamel.
Alenka jedla rýchlo a hltavo. Nechcel som jej vyčítať, že sa pri stole nespráva ako sa na mladú dámu patrí, pretože som chápal jej nedočkavosť. Chudák zaklínač si bude musieť jej opateru tvrdo odpracovať. Pri jeho potulnom živote zabijaka rôznych netvorov musel zažiť mnoho zaujímavého a Alenka očakávala, že si vypočuje množstvo neobyčajných príbehov.
Po návrate do salónu sme videli, že aj zaklínač už dojedol. Zazvonil som na slúžku, aby odniesla špinavý riad a priniesla víno. Hneď potom sa do miestnosti vrátila Agáta. Sadla si zasa späť do svojho kúta. Alenka nadviazala na predošlý rozhovor.
“A to ste sa toho baziliška vôbec nebáli?” spýtala sa detsky nevinne.
Geralt sa usmial.
“Viete, je to moja práca. Chodím po svete od dediny ku dedine, z kráľovstva do kráľovstva a kde majú nejaké problémy s netvormi, tam ma požiadajú, aby som ich zlikvidoval. Ja si vypočujem ich problémy, zistím, čo mi ponúknu za ich odstránenie a potom buď netvora zabijem, alebo idem ďalej.”
“To akože nezabíjate všetkých netvorov?”
“Nie, nezabíjam rozumné bytosti ako napríklad drakov.”
“Aha, a čo ak vás taký rozumný netvor ohrozuje? Ani vtedy ho nezabijete?”
“Ak si musím chrániť život, tak samozrejme áno. Ale napriek tomu si myslím, že najnebezpečnejším tvorom je človek.”
“Ale ja nechcem teraz počúvať o ľuďoch. Rozprávajte mi o netvoroch.”
A zaklínač rozprával. Slnko už dávno zapadlo, sluhovia doniesli do salónu zapálené sviece. Aj z vína pomaly ubúdalo. Zaklínač už bol viditeľne unavený a blížila sa polnoc.
“Tak Alenka, náš hosť je už unavený. Potrebuje sa vyspať. A ty tiež. Takže sa rozlúč a ideme do postele.”
“Len ju nechajte, pán rytier. Nech ešte pánovi zaklínačovi niečo pekné zaspieva na dobrú noc,” ozvala sa z kúta Agáta. Bosorka jedna, takto naťahovať čas.
“Aj zajtra je deň. Zahrá nášmu hosťovi zajtra.”
“Ja mu chcem zahrať dnes,” nedala sa Alenka. Zo steny zvesila lutnu a začala ju ladiť. Vedel som, čo teraz bude nasledovať. Tá nekonečne dlhá balada O zaklínačových očiach. A polnoc sa blížila. Dúfajme, že to všetko stihnem.
V balade sa spieva o zaklínačovi menom Biely vlk, ktorý putuje svetom a hľadá dievča, ktoré by ho vedelo ľúbiť. Každé dievča však od neho utečie, len čo sa pozrie do jeho zvláštnych, akoby mačacích očí. A tak putuje svetom, kým nestretne jednu krásnu čarodejnicu. Tá jediná neutečie pred jeho pohľadom, ale ani ona s ním nedokáže žiť stále. A tak sa stále rozchádzajú a zasa schádzajú raz vinou jedného, raz vinou druhého, každý z nich hľadá šťastie, ale ho nedokáže nájsť. Bolo to strašne dojemné a najmä strašne dlhé.
Keď Alenka dospievala, ozval sa zaklínač. Jeho hlas sa podivne triasol.
“Môžete mi povedať, kto je autorom tej balady?”
“Jeden trubadúr, myslím, že sa volá Marigold. Vy ho poznáte?”
“Poznám ho, áno, poznám. Je to môj priateľ. Teda, aspoň bol. Teraz ho asi pri najbližšom stretnutí tak niekam nakopem, že si najmenej týždeň nebude môcť sadnúť. A tú jeho lutnu mu otrieskam o hlavu.”
“Čo vám urobil ten chudák, že sa mu chcete takto pomstiť?”
“Čo mi urobil? Ja som ten zaklínač! To mňa volajú Biely vlk. Tá balada je o mne! Somár jeden starý, takto ma zosmiešniť pred všetkými ľuďmi.”
“Ale tá balada je krásna, aj keď trochu smutná. Vari sa tam o vás klame?”
“Práve že nie, ale...,” začal sa zaklínač zaplietať do vlastných slov. Pomohol som mu:
“Vieš čo Alenka, nechaj si tie otázky na zajtra, dnes je už naozaj neskoro. Pozri, už aj Agáta odchádza. Zazvoním na komornú, nech ťa ide odstrojiť.”
“Dokážem to aj sama, nikoho nemusíš budiť,” pobrala sa Alenka do svojej spálne, plnú hlavu myšlienok o tom, čo sa práve dozvedela. Odprevadil som ju. Spálňa voňala čistou snehobielou posteľnou bielizňou. Pobozkal som ju, zaželal jej dobrú noc a pripomenul jej, že sa má dobre zamknúť. Predsa len, prítomnosť cudzieho človeka na hrade mohla znamenať isté nebezpečenstvo. A najmä to, že dnes bol spln.
Potom som sa už ponáhľal do veže. Otvoriť tajné dvere a rýchlo dolu po schodoch. Polnoc sa blížila míľovými krokmi. Guľatý mesiac nakúkal cez okienko. Ešte pár krokov a stihnem to. Ďalšie dvere, malá miestnosť s posteľou vybavenou putami na pripútanie rúk a nôh. Ešte pár krokov... Neskoro. Polnoc je tu. Padám na kolená, košeľa sa trhá, na hrudi mi praská koža a ja cítim ukrutnú bolesť. Nestihol som to. Prvýkrát v živote som to nestihol...

- - - - -

V ušiach mi ešte doznievalo kikiríkanie kohúta zozadu spoza maštalí. Poobzeral som sa okolo seba. Ležal som na zemi na chodbe pred dverami Alenkinej spálne. Moja košeľa bola roztrhaná a zašpinená od krvi. Ó, všetci bohovia! Dúfam, že ma Alenka poslúchla a zamkla. Vstal som a skúsil otvoriť dvere. Našťastie zamknuté. Teraz sa musím rýchlo vrátiť do veže a zatvoriť tajné dvere. Skôr, ako príde služobníctvo.
Podarilo sa, tajné dvere sú zavreté a ja ležím hore vo veži už v normálnej posteli a snažím sa analyzovať udalosti predchádzajúcej noci. Tá stará bosorka Agáta zámerne naťahovala čas, aby som sa pred polnocou nemohol vzdialiť. Asi si chcela overiť babské povedačky o kliatbe nášho rodu. Skoro sa jej to podarilo. Skoro. Dúfam, že sa nič vážne nestalo.
Služobníctvo sa pomaly dalo do práce. O chvíľu by som mal vyjsť z izby a tváriť sa, že som celú noc spal a že je všetko v najlepšom poriadku. Prečo si ma ten zaklínač tak divne prezeral? Ako keby niečo tušil. Že by ten jeho medailón? Mal by som sa tetky Agáty na to spýtať. O zaklínačoch viem príliš málo.
Prezliekol som sa do čistých šiat, vyšiel z izby a išiel zobudiť Alenku. Určite zasa strávi celý deň pri zaklínačovi. Konečne nejaká zmena v jej jednotvárnom živote rytierovej chovanice. Na konci leta ju čaká odchod do kláštora pri svätyni, kde sa bude učiť tomu, čo má mladá dáma vedieť. Doteraz dochádzali učitelia na hrad, toto bude pre ňu nový zážitok. Nečudo teda, že sa chce o svete mimo hradu dozvedieť čo najviac.
Vrátil som sa k Alenkinej izbe a zaklopal jej na dvere.
Otvorila takmer ihneď. Vôbec nevyzerala, že by sa bola dobre vyspala.
“Krásne ráno, motýlik. Ako sa ti spalo?”
“Bolo to strašné. Celú noc sa mi snívalo o tých netvoroch, čo spomínal Geralt. Mal si včera pravdu. Tie strašidelné historky neboli vhodné pre mňa.”
“A tiež ten neskorý odchod do postele. Dievčatá v tvojom veku by mali chodiť spávať so západom slnka a nie o polnoci.”
Usmiala sa. “Keď to Geraltove rozprávanie bolo také zaujímavé. Ale dnes už pôjdem spať skôr. Sľubujem,” odtancovala k závesu. Lúče slnka dopadli na posteľ. V tom raňajšom svetle sa mi zdala nejaká ružová. “A prosím ťa, keď sem budeš posielať komornú, tak jej odkáž, nech mi donesie do umývadla vodu. Tá stará už bola špinavá, tak som ju vyliala z okna.”
Nemohol som si nevšimnúť kaluže vody pri okne. Myslím, že Alenka viac vody vyčľapkala, ako vyliala. Nechal som to bez komentára a ponáhľal som sa dlhou chodbou do druhého krídla hradu do priestorov pre služobníctvo zavolať komornú. Pri kuchyni som stretol Agátu.
“Agáta, pripravte pre nášho hosťa izbu pod schodmi.”
“Myslíte pre toho vedmáka?”
“Áno, a poponáhľajte sa, nech sa po raňajkách môže presťahovať.”
Chcela ešte niečo namietať, ale zistila, že to nemá zmysel a tak išla vydať rozkazy slúžkam.
Potom som sa vrátil späť do svojej izby. Komorník už čakal, aby ma obriadil. Pred raňajkami som navštívil zaklínača. Už bol hore a slúžka mu práve priniesla jedlo. Vyzeral biedne, asi ho morila horúčka.
“Dobré ráno, rytier. Ďakujem vám za pohostinnosť. Viete, nestáva sa mi dosť často, že by som bol hosťom tak vznešeného pána ako vy. Väčšinou ma vyhodia niekde do maštale, ale vy sa ku mne správate naozaj mimoriadne. Som vašim dlžníkom.”
“To ja by som mal byť vašim dlžníkom. Zabili ste na mojom panstve netvora, ktorý by skôr či neskôr začal ubližovať mojim ľuďom. Odmenu samozrejme dostanete. A ak si to budete želať, buďte mojím hosťom aspoň dovtedy, kým sa nevystrábite z vašich zranení. Nechal som pre vás pripraviť hosťovskú izbu, po raňajkách sa tam môžete presťahovať.”
“Ďakujem vám. Rád by som ešte zopár dní zostal. Naozaj neviem, či by som sa vôbec udržal na koni. Baziliščí jed je veľmi nebezpečný aj pre zaklínača. Ďakujem.”
Nechal som zaklínača nech sa v pokoji naje.

- - - - -

Keď som prišiel do jedálne, Alenka tam ešte nebola. Už zasa sa dostala do tých starých koľají, keď jej česanie, obliekanie a preobliekanie sa zaberie snáď aj štvrtinu dňa. Prišla o chvíľu. Kruhy pod očami jej komorná umne zafarbila líčidlami.
“Prepáč, zasa idem neskoro. Ale vieš, keď to obliekanie a česanie tak dlho trvá.”
“To je zaujímavé, včera, keď sem prišiel zaklínač, ti to prezliekanie trvalo iba chvíľku.”
Tvárila sa rozpačito.
“No tak, to bol len vtip. Trápi ťa niečo, motýlik?”
“Nie otecko, len... ráno som našla v posteli krv.”
Preľakol som sa. Čo sa vlastne v noci stalo?
“Ale tetka Agáta mi vysvetlila,” pokračovala, “že to tak má byť, že sa zo mňa práve stala žena. Že ženy krvácajú každý mesiac. Vieš, hanbila som sa, že som zašpinila posteľ, a tak som posteľnú bielizeň radšej oprala. Celý deň som pozorovala, ako sa to robí, a tak som si to vyskúšala.”
“V tej troške vody, čo si mala v umývadle? Tak preto to ráno vyzeralo byť ružové.”
“A ani to nestačilo uschnúť.”
“To si ale vôbec nemusela robiť. Nabudúce to nechaj na slúžky. To je ich práca.”
Usmiala sa a s chuťou sa pustila do jedla.
“Ako sa má zaklínač?” spýtala sa po chvíli.
“Ešte je veľmi slabý a tak tu niekoľko dní musí zostať. Bude bývať v izbe hneď pod tvojou spálňou.”
Viditeľne ju to potešilo. Chudák zaklínač. Hneď po raňajkách sa ponáhľala za ním.
Stará Agáta prišla do jedálne pozbierať špinavý riad.
“Pán Wolfgang, ako dlho tu chcete držať toho vedmáka?” Agáta nerobila slúžkinu prácu bez príčiny. Prišla sem práve kvôli tejto otázke.
“Kým nebude schopný sadnúť si na koňa a odísť.”
“Dajte si veľký pozor, pán rytier. Toto sa neskončí dobre. To vám vravím ja, Agáta, ktorú volajú poslom zlých správ, a ja som už videla a zažila všeličo. Mne môžete veriť,” odchádzala z jedálne a šomrala si popod nos: “Toto sa neskončí dobre.”

- - - - -

Uplynuli tri dni. Zaklínač sa už cítil podstatne lepšie, už sa dokázal bez opory aj pohybovať po hrade. Alenka trávila väčšinu dňa v jeho spoločnosti, ja som sa mu väčšinou vyhýbal. Jeho prítomnosť mi bola niečím nepríjemná. Alenka sa ho už nevypytovala na príšery, teraz ju zaujímalo rozprávanie o krajinách a mestách, ktoré navštívil, ako to tam vyzerá, akí ľudia tam žijú a najmä ako sa obliekajú. Typicky ženské otázky. Mám doma budúcu ženu. O pár rokov ju budem musieť strážiť a odháňať spred dverí húfy pytačov. Zaklínač trpezlivo odpovedal. Dokonca mu to robilo potešenie. A správal sa k nej ako k dospelej dáme. Preto Alenku veľmi zarmútilo, keď oznámil, že by rád opustil náš hrad a pobral sa zasa ďalej. Potešil som sa, ale na Alenkino naliehanie som ho poprosil, aby zostal u nás ešte jeden deň. Kiež by som to nebol urobil! Kiež by som sa s ním rozlúčil a poslal ho preč!
Večer pred jeho odchodom sme sedeli v salóne a rozprávali sa. Prinútil som sa zostať a hrať sa na hostiteľa. Alenka z času na čas niečo zahrala na lutne a zaspievala. K balade O zaklínačových očiach sa už nevrátila, nechcela uvádzať zaklínača do rozpakov. Neskôr sa rozlúčila a odišla spať. Ja som po chvíli odišiel tiež. Zastavil som sa u Alenky, pobozkal ju a zaželal jej dobrú noc. Potom som odišiel do svojej spálne.
Bolo niečo po polnoci, keď som sa zobudil. Taký nezvyčajný zvuk. Akoby vlčie zavytie. Tu na hrade. Dostal som zlú predtuchu. Alenka!
Vybehol som z izby a rútil sa k Alenkinej izbe. Dvere boli otvorené a posteľ prázdna. Na plachte tmavé škvrny. Krv? Rýchlo dolu schodmi. Tam na chodbe som to uvidel. Zaklínač práve zaboril svoj strieborný meč to tela mladej vlčice. Medailón na jeho hrudi prudko vibroval.
“Nie!” zreval som. Neskoro. Vlčica padla na zem a z rany sa jej valila krv. Dva skoky a bol som pri nej. Práve poslednýkrát zatriasla nohami a vydýchla.
“Alenka,” vydýchol som.
Zaklínač sa na mňa pozrel.
“Vlkolak. Neviem, kde sa tu vzal, ale mohol zaútočiť na vás alebo na Alenku. Ale už je to v poriadku. So zaklínačom v dome sa nemusíte vlkolakov báť.”
Netušil, prečo som pred chvíľou vykríkol. Keď sa však mŕtve telo vlčice začalo meniť na mŕtve telo dievčaťa, pochopil.
“Nechcel som... Nevedel som... Nevedel som, že je to ona... Napadla ma a ja som sa bránil,” meč mu vypadol z trasúcej sa ruky. “Nemyslím si, že mi bude niekto veriť. Zabil som vašu chovanicu. Zavolajte služobníctvo, dajte ma zavrieť do väzenia a ak chcete, tak aj nechajte popraviť. Netušil som, že ona je... Veď držala v ruke môj strieborný medailón! Žiaden vlkolak to nedokáže.”
Padol som na kolená k Alenkinmu telu. “Motýlik môj, nedokázal som ťa ochrániť. Odpusť mi, ak môžeš. Nikdy som ti nič nepovedal o kliatbe nášho rodu.”
“O kliatbe?” vyšlo zo zaklínačových úst.
“Myslím, že máte právo to vedieť. Môj prastarý otec ešte ako mládenec bol raz na poľovačke. Bolo to v zime. Prenasledoval jednu vlčicu až k jej brlohu. V brlohu boli štyri mláďatá. Prastarý otec napriek tomu vlčicu zabil a mláďatá ponechal napospas zime. Priamo pred ich zrakom stiahol z vlčice kožušinu a chystal sa ju odniesť. Vtedy sa tam objavil vlk, asi otec tých mladých. Zaútočil na môjho starého otca a nepekne ho pohrýzol. Potom sa môjmu pradedovi podarilo utiecť. Bez kožušiny, ale zachránil si život. Našiel nejakú jaskyňu a tam sa uchýlil na noc. Keď sa ráno prebudil, zistil, že rana zmizla. Vrátil sa teda domov. Pri najbližšom splne, presne o polnoci sa zmenil na vlka. Jeho syn to zdedil po ňom. A tak to išlo ďalej, z otca na syna. Ja som posledný z rodu. Aj meno mi dali také... vlčie. Po prvýkrát sa to u mňa prejavilo, keď som sa začal stávať mužom, začal som zarastať a tak. Nanešťastie bola pri tom aj moja matka. Dovtedy nič netušila. Môj otec vždy pri splne odišiel do pivnice, pripútal sa k posteli a tak prečkal noc. Ale ja som sa premenil priamo pred jej očami. Aj keď jej to otec vysvetlil, nedokázala sa s tým zmieriť. O päť dní nato vyskočila z okna na veži. Preto som sa rozhodol, že nikdy nebudem mať vlastné deti. Keď som našiel Alenku, bolo to niečo iné. Mohol som sa jej ujať, pretože nebola moja pokrvná príbuzná. Chcel som ju vychovať a raz jej odovzdať všetok rodinný majetok. Žiaľ, nedokázal som ju uchrániť...”
“Ale ako sa potom stala vlkolakom? Predpokladám, že tak ako váš otec, vždy v noci, keď je spln sa uchýlite do pivnice a pripútate tak, aby ste nemohli nikomu ublížiť. Nikto z okolia hradu sa nezmieňuje o tom, že by tu videl vlkolaka. Tá vaša Agáta by tu tiež nebývala, keby o tom vedela.”
“Vždy sa mi to tak podarilo. Okrem tej poslednej noci. Keď ste sem prišli vy. Stará Agáta mala možno nejaké podozrenie, a tak si to chcela overiť. Preto naťahovala čas a ja som sa nemohol len tak vytratiť. Vtedy som to nestihol. Nestihol som sa pripútať. Vtedy som sa musel ku nej dostať a pohrýzť ju. Rana jej do rána zmizla a nebolo možné nič spozorovať.”
Vzdychol som. Vtedy som v okne zbadal mesiac. Veľký kosák mesiaca. Dnes nebol spln. Ukázal som rukou na mesiac. Zaklínač sa naň pozrel tiež.
“Prečo? Prečo teraz, keď nie je spln? Ako sa mohla premeniť teraz?”
Zaklínač smutne pokýval hlavou: “Bola to žena. Mladá žena. Musela práve dostať mesiačiky. U žien to prebieha ináč ako u mužov. Žena sa môže premeniť nielen v deň splnu.”
“Ale, veď bola zamknutá! Ako som sa k nej mohol dostať? Prečo? Prečo? Nedokážem si na nič spomenúť. Čo sa vlastne stalo v tú noc?”
“Mal som to vedieť. Mohol som to aspoň tušiť. V ten prvý deň som síce cítil množstvo magickej energie, ale pripisoval som to tej miešačke gebuzín. A potom neskôr... myslel som... tieto staré hrady boli väčšinou postavené pomocou mágie. Prečo som to nezistil? Veď som s ňou bol skoro stále. Ale tu na hrade nemožno nájsť ani kúsok striebra. Všetky riady sú buď zlaté, alebo drevené,” povzdychol si zaklínač.
Po kolenách som sa priplazil k zaklínačovmu meču. Chytil som ho oboma rukami. Cítil som, ako sa mi páli koža a runy na rukoväti sa mi zarývajú do mäsa. Bola to neuveriteľná bolesť. Podal som meč zaklínačovi.
“Zabi ma! Prosím ťa, zabi ma! Som ešte väčší netvor, ako bola ona. Zabi ma! Prosím.”
“Nemôžem. Nesmiem zabiť rozumnú bytosť,” ruka s mečom sa mu triasla.
“Tak si zober svoje veci a vypadni z môjho hradu!” vykríkol som. “Choď, skôr ako ju nájdu. Uteč, naďalej ako môžeš,” dodal som už miernejšie. “V stajni máš obriadenú kobylu a sedlo. Choď. Aby si nezomrel mojou vinou ešte aj ty.”
“Je v tebe viac ľudského, než v ktoromkoľvek človeku. Zbohom,” rozlúčil sa zaklínač.
“Nedokážem plakať. Nemám slzy,” takmer som nevnímal, čo hovorí. Ešte stále kľačiac na kolenách som pozoroval ako odchádza.
“Zbohom, Biely vlk,” zašepkal som tak, že to žiadne ľudské ucho nemohlo počuť. On to však počul. Otočil sa a poslednýkrát sa na mňa pozrel. V jeho očiach sa zrkadlil neuveriteľný smútok. Potom otvoril dvere na svojej izbe a zmizol v nej.
Vstal som a podišiel k Alenke. Nebyť tej rany a toho, že nedýcha, mohlo by sa zdať, že iba spí. Zodvihol som jej telo a nohou som na kaluž krvi presunul koberec. Odniesol som ju do izby a uložil do postele. Pri svetle sviečky, ktorá v izbe horela počas celej noci, splývala belosť jej tváre s belosťou posteľnej bielizne.
Vtedy som si spomenul. V to ráno mi vravela, že našla v posteli krv. Chúďa moje, netušila, že to ja som jej spôsobil rany, z ktorých krvácala. Tie sa však do rána zahojili a keď sa zobudila, našla iba krvavú posteľnú bielizeň. No a dvere zamkla až vtedy, keď prala. Áno, tak to bolo. Prečo som len neskontroloval, či sa zamkla. Ale, vtedy som mal predsa iné problémy.
Zatlačil som jej oči a poslednýkrát ju pobozkal. Potom som zhasol sviečku, vytiahol z dverí kľúč a zvonku zamkol. Kľúč som vložil do vrecka a tak ako som bol, naboso a v krvavej nočnej košeli som sa pobral do stajne. Zaklínačova kobyla tam už nebola. Vyviedol som zo stajne môjho obľúbeného koňa, jediného, ktorý ma dokázal niesť a neplašil sa v mojej blízkosti, a len tak bez sedla som sa naň vyšvihol. Popchol som ho pätami a cválal von z hradu. Keď som sa poslednýkrát obzrel, zdalo sa mi, že v hradných dverách vidím stáť Agátu. Presne tak ako som ju videl stáť v tú noc, keď nás navždy opustil môj otec.

- - - - -

Tak tu teraz stojím uprostred lesa a čakám na môj osud. Na to, čo mi bolo určené už pri narodení. Už sú blízko. Počujem ich dych. Nezavýjajú. Sú úplne potichu.
Tak, už sú tu. V kruhu okolo mňa. Vidím ich tak, ako som ich videl v tú noc po matkinom pohrebe, keď otec opustil hrad a odišiel medzi nich. Sledoval som ho a všetko som videl. Vtedy som sa rozhodol, že nikdy nebudem mať deti. Nechcel som, aby ma raz moje dieťa videlo takto...
Približujú sa. Vzdialenosť medzi ich tesákmi a mojim ľudským telom sa zmenšuje. Ako to povedal ten zaklínač? Ľudskejší ako človek. O chvíľu už nič ľudského na mne nebude. Aj spomienky sa vytratia. Padám na všetky štyri. Po poslednýkrát si uvedomujem bolesť sprevádzajúcu premenu. Moja posledná myšlienka je venovaná Alenke. Ale to už je minulosť. Som vlk. Svorka ma prijíma medzi seba a spoločne odbiehame medzi stromy.


Microsoft VBScript runtime error '800a0006'

Overflow: 'CInt'

/includes/funkce.asp, line 373