Zoner.cz |  Czechia.com |  Inshop.cz |  Interval.cz |  CA Czechia.cz |  InMail.cz  Hostováno na serverech CZECHIA.cz
Oficiální stránky v ČR
Home > Čtenáři > Povídky > Pomsta
Hlavní
Biografie
Bibliografie
Recenze
Galerie (567)
Postavy z knih
Odkazy
Vše o hře
Novinky
Vše o filmu
Novinky
Galerie (140)
Herci
Anketa
Rozhovory
Komentáře (1367)
Protest
Download
FAQ
Čtenáři
Klub AS
Soutěž
Fórum
Ankety
Nej Yennefer
Povídky
(63)
Facebook stránky
Ostatní
Zakl. jako sexuální idol
AS ve slovníku spis.
Články AS
Dřevárny (kdy, kde)
Cony a setkání
Erby států a rytířů
Hra
Kalendář
Testy znalostí
Inspirace AS
Mapy světa AS
Povídky AS
Mistr Geralt zabiják
Rodokmeny
Slovník Starší mluvy
Zaklínačská znamení
Komixy
Systém
Fulltextové vyhledávání:
Zasílání novinek mailem:

Kolik je 36 / 6:
Aktuálně ve fóru

K I - 16.11.2017 16:25:00
Vida a pak že nerostou :-)...

dort - 16.11.2017 13:40:00
Teď jsem si to i přečetl....

Altair - 26.10.2017 12:12:00
:D...

K I - 25.10.2017 15:59:00
To je báječné, za tu dobu by zprávu d...

Macros - 25.10.2017 14:44:00
Mimochodem, Nero v neděli odpověděl na m...

K I - 10.10.2017 15:27:00
Týneček se již třese :-))...

Macros - 9.10.2017 19:34:00
Vy jste prudérní, já bych někoho vyzvoni...

Macros - 3.10.2017 15:41:00
Takový zobáci :-D...

K I - 24.9.2017 12:44:00
Tenhle sport se provozoval i u nás v...

Lea de bahn - 23.9.2017 19:27:00
U nás se zase objevil jiný "sport". S...

Pomsta
Leto 

Pomsta býva sladká... ale obyčajne len dovtedy, kým sa nezačne mstiť aj ten druhý. Lenže málokto má silu, otáčajúce sa koleso osudu zastaviť.

Prológ
Tmavú maštaľ osvetlil lúč pochodne. Mladá dievčina s dievčenskými rysmi tváre vošla potichu, skoro nehlučne. Tmavovlasý muž s rukami priviazanými k trámu nad hlavou zažmurkal a škaredo zanadával. Stál tam stále ešte hrdý, nezlomený – postrach celého kraja – Melvil, Mel –Zbojník, Mel – Kráľ.
„Okamžite ma odrež! Štetka!“ zasyčal chlap červený od zlosti a nenávisti.
Pomaly k nemu pristúpila, nežne ho pohladila po tvári a hlasom sladkým ako med zašepkala: „Vitaj doma. Melvil. Rada ťa znova vidím.“
„Okamžite ma pusti!“
„Pamätáš si na mňa, nie?“ spýtala sa dievčina. Pochodeň odložila do otvoru v stene a zo zeme zdvihla pripravený bič na dobytok. „Nemaj strach, osviežim ti pamäť.“
„Okamžite ma odrež! Zabijem ťa!“
„Stále ešte Kráľ Mel? Stále Pán? Nebudeš, bratríčku, nebudeš, až s tebou skončím. To ti sľubujem.“
Nenávisť, ktorá sa v tom okamihu v miestnosti objavila, by sa dala krájať.

I.
Nad krajinou sa vznášala hmla. Žltá slnkom spálená tráva bola plná rosy. Kopytá ušľachtilých koní rozstrekovali lepkavé blato. Bolo tmavé studené ráno. V noci dlho pršalo. Z riedkeho dubového lesa vyrazila skupina jazdcov v čiernych uniformách s emblémami zlatého slnka na prsiach. Potichu vpadli do tábora. Statný chlap, ktorý vyzeral ako veliteľ, zoskočil z koňa. Zaklial a okovanou čižmou odkopol drobného hnedého orecha, čo sa mu priplietol pod nohy. Mal tlstú okrúhlu tvár, čierne vykrútené fúziky a povýšenecký pohľad.
„Zaujmite postavenie,“ zavelil a skupina vojakov obkľúčila tri drevenice stojace blízko pri sebe. V rukách držali napriahnuté kuše. Nevyzerali zrovna mierumilovne. „Paulie, Frederick, Hans, bežte dnu,“ ukázal na vstupné dvere domu stojaceho v strede.
Keď chlapi vbehli dovnútra, Sivý bol v okamihu na nohách. Špičku meča držal jednému z vojakov pri krku. „Čo sa to tu k čertu deje?!“ skríkol nahnevane.
Veliteľ skupiny vošiel pokojným krokom do miestnosti, istý početnou prevahou. „Sme tu z rozkazu kráľa,“ povedal pohŕdavým tónom, „a ty – nám nebudeš prekážať, lebo ťa dám obesiť na najbližší strom!“
„Uvidíme, kto koho bude vešať!“
„Ha! Asi si nevšimol tie šipky, čo na teba mieria. Naozaj sa stihneš všetkým vyhnúť?“
„Čo vlastne hľadáte?“ opatrnejšie sa spýtal Sivý. Prehodnotil situáciu a vystrašeného vojaka pustil.
„Schovávaš hľadanú banditku, na ktorú je už hodný čas vypísaná odmena. Pôjde s nami!“
„Neviem, o čom hovoríš!“
„Ha! to je ona!“ veliteľ sa chlípne zasmial, keď dvaja vojaci do miestnosti privliekli zmietajúce sa dievča.
„Moja žiačka nič nespravila!“ bránil sa Sivý.
Jednému z vojakov tiekla z nosa krv. 
„Tá štetka sa bránila ako divá mačka,“ ospravedlňoval vojak svoje zranenie.
„Ak sa Anne niečo stane, osobne ťa pokrájam na plátky ako údené stehno!“ zakričal Sivý bezmocne za odchádzajúcim veliteľom.
Nikto ho však nepočúval.

II.
Anne ležala zviazaná na jednom z koní a všetko ju bolelo. Pri bitke z vojakmi utŕžila niekoľko surových kopancov a silno stiahnuté kožené remene sa jej zarezávali do tela. Cválali celý deň. Nikto s ňou neprehovoril ani slovo. Keď sa už zvečerievalo, vojaci zastavili v malej rokline pri potoku, napojiť kone. Anne zhodili do trávy. Bolo mokro, z trávy sa hneď vyrojil celý húf komárov. Ruky stále zviazané za chrbtom ju poriadne tlačili.
Jeden z vojakov, mohutný tučný chlap, k nej pokľakol a odhrnul jej vlasy z čela. Boli tmavohnedé, teraz zamazané od blata; bledomodrá stuha, ktorou ich mala pôvodne stiahnuté, sa niekde stratila.
„Ako sa má naša kočička?“ prihovoril sa jej medovým hlasom.
Keď jej roztvoril jelenicovú kazajku a začal rozopínať košeľu, pokúsila sa uhnúť. Bezvýsledne.
„Čo povieš, zabavíme sa?“
„Vyhoň si!“
Zasmial sa a jednu ruku jej hrubo strčil do výstrihu. Druhou potom odohnal komára, sediaceho jej na tvári a pohladil ju.
Z celej sily ho pohrýzla.
„Suka! Kúše aj zviazaná!“ vykríkol bolesťou a uskočil. Vstal, mával poranenou rukou a potom si tečúcu krv utrel do rukáva.
„Bastardi!“ zasyčala Anne.
Chlapovi v očiach zahorel oranžový plamienok. Vrátil sa, chytil Anne za vlasy a spakruky ju udrel po tvári. Tentokrát tiekla krv z nosa jej.
„Neblbni Frederick!“ prichádzajúci chlap bol drobný, chudý a mal vysoký piskľavý hlas.
„Paulie, tá štetka bude ešte drzá!“
„Máme rozkaz predviesť ju živú a nedotknutú. Okamžite ju nechaj na pokoji!“ Frederick niečo zahuhňal a z vrecka vytiahol hnedú špinavú handru. Snáď to kedysi bol kapesník, ale dnes už tak nevyzeral. 
„Ták, teraz frfli, fľandra,“ povedal spokojne, keď handra skončila dievčati v ústach.

III.
Bola už noc, keď dorazili do mesta. Prešli vstupnou bránou a ešte hodnú chvíľu klusali po kamennej dlažbe. Keď zastavili, dvaja chlapi Anne zdvihli a ako balík ju preniesli do akejsi maštale. Chlapi odišli, v miestnosti ostala tma. Tma, zima a čerstvý zápach dobytka.
Po hodnej chvíli pleskli vráta. Vošlo zopár mužov držiacich horiace fakle. Jeden z nich pristúpil k Anne a špičkou okovanej koženej čižmy ju obrátil k sebe. Tvár mal v tieni. Nespoznala ho. Zaregistrovala čiernu uniformu, rovnakú ako mali ostatný vojaci. Na prsiach sa mu trblietal odznak zlatého slnka. Chlap vyzeral dôstojne a sebavedome.
„Tak konečne som ťa dostal. Prašivá štetka!“
Anne sa strachom rozšírili zreničky, keď si uvedomila, kto pri nej stojí.
„Mel. Milosť,“ zašepkala.
„Určite si pamätáš na tú noc...“ Kopol ju, aby jej povzbudil pamäť. Slabučko, zvyšok si šetril na neskôr. „Pred pol rokom v tej maštali. Skoro si ma prizabila.“
„Milosť!“
„Fľandra jedna. Niečo som ti sľúbil. Pamätáš si?“ Čupol si, aby jej videl do očí a jednou rukou ju chytil za vlasy. „Pozri mi do očí, ty štetka!“
„Pobozkaj mi riť!“ vyŕkla a odvrátila pohľad.
Keď jeho druhá ruka dopadla na líce, Anne zasyčala od bolesti a prevrátila sa. Chytil ju za vlasy a jej hlavu prudko zdvihol k svojim ústam. „Pomsta! Pomsta je to, čo ma držalo pri živote. Ty teraz okúsiš čo to znamená,“ zašepkal jej do ucha.
Mlčala.
„Pozri mi do očí! Fľandra! Pozri svojej smrti do očí! Pamätáš sa? Pamätáš sa,“ povedal spokojne.
„Poviem ti, čo s tebou urobím,“ povedal tichučko, tak že to počula len ona. „Stiahnem z teba kožu bičom. V tenkých pásikoch...“
Pustil jej hlavu a tá dopadla na tvrdú konskými kopytami pevne udupanú zem. „Odneste ju do pivnice,“ prikázal mužom, čo stáli naokolo. „Ešte si zopár dní počkám. Niektoré veci sú lepšie keď sa vychutnajú v správny čas.“

IV.
V malej tmavej miestnosti bol smrad a zima. Ležala na zemi na zvyškoch starej slamy a remene, ktorými bola stále zviazaná sa jej zarývali do tela. Úplne stratila pojem o čase. Pripadalo jej to ako večnosť. 
Nikto sa o ňu nestaral. Naokolo pobehovali krysy. Mala už taký smäd a hlad, že by dokázala snáď jednu z nich zjesť. 

*

Dvere do pivnice sa zo škrípaním otvorili. Uvidela tmavú siluetu chlapa nesúceho fakľu. Zažmurkala, pretože ostré svetlo ju oslepilo.
„Ešte žiješ fľandra?“ zakričal chlap.
Bol to Mel.
„Dúfam, že áno,“ pokračoval výsmešným tónom, „nebol by som bol rád, aby si sa z toho tak ľahko vyvliekla. Berte ju!“
Dvaja vojaci ju uchopili ako kus neživej hmoty a vliekli von. Prostesty ignorovali, iba čo sa pochechtávali. Na špinavých klzkých schodoch sa jeden z nich pošmykol a Anne sa zľakla, že spadne na kamennú zem. Vyniesli ju niekam na poschodie a s viditeľným pôžitkom z nej začali strhávať šaty. Tlstý chlapík, ten istý, čo ju obťažoval už počas cesty, ju chlípne ohmatával 
Úplne nahú ju položili chrbtom na studený masívny dubový stôl. Bránila sa, ale s nulovým výsledkom. Nohy a ruky jej remeňmi pevne priviazali k nohám stola. Krásne tmavohnedé, ale teraz špinavé vlasy, jej voľne viseli smerom k zemi.
„Čo myslíš Frederick,“ povedal jeden z vojakov ukazujúc na jej malé prsia s tmavými zdurenými bradavkami, „je jej zima? Alebo je už taká nadržaná?“
Frederick sa zasmial a svoje ruky veľkosti medvedích láb položil na jej drobné prsia. Nahol sa jej nad tvár a ticho povedal: „počkaj kočička. Keď s tebou Mel skončí, budeš naša! Potom sa zahráme. To ti sľubujem.“ 
Chcela ho aspoň opľuť, ale nenašla v ústach dostatok slín.
Stôl bol ťažký, ani keď napla všetky svaly, nepohol sa ani o kúsok. Rozkrok mala vystrčený smerom do vnútra miestnosti. Cítila sa ako žaba, hrany tvrdej chladnej dosky ju nepríjemne tlačili. 
Vojaci odišli. Do miestnosti vošiel Melvil. Spoznala ho podľa krokov a hlasu, keď sa jej prihovoril. „Vitaj doma, drahá,“ povedal posmešne, „už som sa ťa nevedel dočkať. Dúfam, že si sa v mojom dome cítila dobre.“
Jeho drsné ruky sa dotkli jej tela. S viditeľným pôžitkom ju začal hladiť. Hrubo, systematicky. Cítila sa mizerne, ale jej telo onedlho reagovalo prirodzene. „Nadržaná suka,“ poznamenal natešene, keď videl, že sa vzrušila. Keď dosiahol čo chcel, z celej sily ju udrel po stehne.
Vykríkla a on sa z chuti zasmial.
„Vodu! Prosím,“ zafňukala Anne, keď zbadala, ako sa Mel nadája pivom z hlineného krčaha.
„Aha,“ zasmial sa Mel.
Zavrela oči a začala sa modliť. Nevspomínala si, koľko rokov to nerobila, ale teraz cítila, že jej už nič iného nezostáva. „Dobrotivá Isis,“ zašepkala. 
„Fľandra, jedna špinavá. Tri mesiace na galejach. To si nevieš ani predstaviť!“ Chrbtom ruky jej prešiel po jednom zo stehien. „Dokážem sa ti vôbec pomstiť? Vieš čo som ti sľúbil?“ Pozeral jej do očí a pohľad mal akýsi sklenný. „Pomsta bola to jedna z vecí, ktoré ma tam držali pri živote.“
„Mel,“ zafňukala Anne.
„Ale – teraz som pán. Pracujem pre kráľa – irónia, že?“
„Prosím ťa.“
„Mohol som dať celú tvoju prašivú bandu zaživa uškvariť.“ Načiahol sa za krčahom a riadne si upil. Trocha peny mu stieklo po brade.
„Aj s tým tvojím majstrom šermiarom. Ale neurobil som to.“
„Mel.“ 
„Zmenil som sa. Teraz som milosrdný. Budú mi hovoriť Melvil – Milosrdný.“
Zvraštil tvár a znova udrel ju po stehne, kde ju predtým hladil.
„Celkom mi postačí, keď dnes uškvarím teba, fľandra!“
Pristúpil ku krbu. Prihodil zopár polien, oheň sa rozhorel novou silou.
„Vidíš ten oheň?“ 
Zobral do ruky masívny železný pohrabáč a strčil ho Anne pred oči.
„Dobre si ho obzri! Určite si vspomenieš, čo som ti vtedy v tej maštali sľúbil!“
Prehrabol oheň, koniec kutáča postrčil do rozžeravenej pahreby.
„Najprv ťa pretiahnem..“
Urobil prestávku na zosilnenie účinku.
„A potom... potom... ti tam vrazím tú tyč. Skapeš od bolesti!“
Anne celou silou zavrela oči a dúfala, že je to len zlý sen.
„Tešíš sa? Konečne splatíš svoj dlh.“
Vytiahol pohrabáč z ohňa, jeho koniec mal červenkastú farbu. Bol skoro priesvitný a vyzeral ako naplnený tekutým ohňom. Keď ho dievčaťu priložil k tvári a žiar jej opálil niekoľko chĺpkov, kruto, bezcitne sa zasmial.
Dnes to nie je žiadna hra, pomyslela si Anne. Dneska naozaj tu skapem. Úbohý koniec mladej nádejnej šermiarky...
Mel pomaly nervózne pristúpil k oknu a díval sa dolu na dvor. Keď sa otočil k Anne, všimla si, že výraz v jeho očiach sa zmenil. Bol iný, akoby mäkší. U Mela? Určite sa mýlim, napadlo ju.
„Vieš čo je tam na dvore?“
„Akoby som mohla...“
„Volá sa Joana. Má asi toľko rokov, čo ty. Pekná. Blond vlasy. Do pása nahá, stojí na špičkách. Previnila sa...“
„Čo to má so mnou?“
„Má smolu chuderka. Previnila sa, bola... na nesprávnom mieste, v nesprávny čas.“
Mel rozhodil rukami.
„Budú ju bičovať...“
„Prečo? Prečo mi to hovoríš?“
„Mala si tam stáť TY. Nevieš?“
Vypleštila oči, teraz už fakt nevedela, čo si má myslieť.
„Chcel som ti pôvodne bičom stiahnuť kožu z chrbta. Pokochať sa a potom ťa doraziť. Pomsta! Dlho som o tom sníval...“
„Nerozumiem,“ vycítila príležitosť,
„Za všetky tie dni... za všetku tú bolesť, čo si mi spôsobila!“ zasnene pokrútil hlavou.
„Ale – rozmyslel som si to. Nezabijem ťa. Zmenil som sa. Dám ti na výber!“
Neschopná slova zírala.
„Bolesti som si zažil už dosť. Odpustím ti. Nebude to celkom zadarmo, ale predsa ti dám na výber.“
„Hovor,“ vzdychla.
„Vstúpiš do mojej špeciálnej jednotky, budeš ma poslúchať na slovo. Vyberaj rýchlo!“
„Áno! Áno! Áno! Súhlasím zo všetkým,“ vyhŕkla Anne. Dobrotivá Isis! Všetko, všetko, len nie tú tyč. „Nechcem tu zomrieť, spravím, čo budeš chcieť!“
Zamával rukou smerom von z okna. Netrvalo dlho, z nádvoria zaznel plačlivý nárek, ktorý postupne prešiel v nepretržitý krik. Neklamal. Nie v prvej časti.
Stál pri okne a zamyslene sa pozeral z okna. Potom usmievajúc sa pristúpil k Anne. Jeho ruky boli teplé, príjemné na dotyk. Naklonil sa nad ňu, ucítila ako do nej pomaly vkĺzol jeho penis. Šlo to ľahko, s prekvapením zistila, že jej to vôbec nie je nepríjemné. Vlna vzrušenia a živočíšneho tepla ju zaliala a dokonale omámila. Jej telo mu vychádzalo v ústrety. Vykríkla rozkošou.
Ach! Zbláznila som sa? Čo to robím? 
„Možno – možno... raz budeme priatelia... ty – a ja,“ povedal o chvíľu Mel.
Žena vonku stále nariekala. 
A potom prestala.

 

Microsoft VBScript runtime error '800a0006'

Overflow: 'CInt'

/includes/funkce.asp, line 373