Martin Tomčík
Strieborný roh

I.

Ranné lúče osvetlili krajinu. Predrali sa aj hustou korunou veľkého lesa s vysokých borovíc a lesná tma sa pomaly vytrácala. Deň znovu začínal, život v lese sa prebúdzal k znovuzrodeniu. Vo výške sa ozývali tenké hlasy malých piniek poletujúcich zo stromu na strom, hľadajúc potravu. Veverica sa šplhala po stromoch, mladé drozdy prelietali lesom. Osamelá hladujúca líška pomaly putovala po čistinkách.
Zrazu zastala. Ostražité pinky zbadali nepriateľa ako prvé. Ranná idyla sa rýchlo skončila, les stíchol. Veverica sa rýchlo schovala vo svojej nore, odkiaľ sa zrkadlil jej hnedý ňufák. Líška si potichu ľahla k blízkemu kroviu a čakala. Malé pinky odlietali zo stromu na strom a tak označovali cestu ich nepriateľa. Nepriateľa lesa, krutého človeka. 
Úzkou lesnou cestičkou pomaly kráčali dvaja jazdci na nádherných koňoch. Prvá išla ľahkým krokom kobyla čierna na uhol. Kobyla bola ušľachtilého rodu, neobyčajne krásna a ohnivá. Jej ostrý zrak nachádzal cestu, videnú len spolovice, pretože už dlhý čas nik po nej neprechádzal a krutý čas zanechal za sebou stopy. Vranka si ale schodnú cestu našla. Vždy si ju našla.
Za ňou o jednu koňskú dĺžku, hrdým krokom kráčal mladý bielohrivák. Oba kone niesli dvoch krásnych ľudí. Čierna vranka mala v sedle jednu z Fäerie, jednu z víl, ktoré Íri nazývajú Daoine, krásnu mladú bojovníčku. Jej dlhé čierne vlasy viali vo vetre a odhaľovali tak jej peknú tvár. Vlasy mala dlhé, no v sedle nedokázala vždy skryť svoju peknú tvár, ktorú jemne škaredila dlhá jazva od ľavého oka k uchu - spomienka na krutosť sveta z ktorého prišla. 
Dievča bola bojovníčka a preto mala veľa jaziev, telesných i duševných. No ani ona neostala svojim nepriateľom nič dlžná. Na chrbte nosila meč, dlhý dwimerlaik, slávny Gewyr. Bola oblečená v v čiernom koženom obleku, zelený plášť vial vo vetre.
Jej druh na bielohrivákovi bol urastený mladík, jeden z Rytierov kráľa Artuša. Zlaté vlasy mal zopnuté v cope, jeho krásnu tvár neustále bičoval lesný vietor. Nosil staré kovové brnenie, ktoré kedysi dostal od svojho otca. Jeho zbraňami bola dlhá kopija, ktorú držal v pravej ruke vztýčenú, aby si neporanil verného žrebca. V šedivej pošve mal zasunutý dlhý meč. 
Cesta sa začala rozširovať a mladá bojovníčka kopla kobylu pätami do slabín a popohnala ju do cvalu. Rytier ju nasledoval. Obaja sklonení v sedle cválali hustým lesom. Rýchlo cválali pomedzi stromy, neskúseným jazdcom, by takáto krkolomná jazda bola osudnou, no obaja už toho toľko spolu precválali, že sa z toho iba tešili, veď dlhé dni sa museli pomaly predierať zalesnenou krajinou Dín Danaírinu.
Rýchlo prekročili malú lesnú bystrinku, voda vysoko vystrekla a ošpliechala boky krásnych koní. Z hustého lesa sa pomaly vytrácali, pred sebou, niekoľko sto metrov zbadali čistinku. Otočili kone a zamieril k nej. V sedle boli už od včera večera a rozhodli sa, že si odpočinú pri raňajkách.
Rýchlou jazdou sa dostali na čistinku. Vraná kobyla sklonila hlavu a pokúsila sa chňapnúť zubami po chvoste bielohriváka, ktorý ju predbehol, ale bojovníčka ju zadržala silným trhnutím. Kone zastali. Rytier sa pozrel na ňu, bojovníčka vychutnávala pohľad na zelenú čistinu.
,,Zosadneme, krásna pani.“
,,Dobre, Galahade. Myslíš, že tu môžeme založiť oheň?“
,,No…smiem sa spýtať, či ťa legenda o tomto lese zastaví?,“ spýtal sa tichým rozvážnym hlasom.
,,Na legendy neverím. Ale rozprávaj.“
,,Dín Danaírin je starý les, veľmi starý…, pani. Podľa legendy tu žije drak, vlkodlaci a,“ zaváhal. 
,,No? Čo môže byť horšie ako drak?“
,,Duchovia, pani,“ vysúkal to zo seba.
Bojovníčka mlčala. Nebolo to však zo strachu. V mysli jej prebiehalo množstvo myšlienok, potrebovala si ich sama zaradiť. Až potom pokračovala v rozhovore s mladým rytierom.
,,Drak, vlkodlaci, phh! Sú to zvieracie beštie a nie ľudské. Od tých môžem čakať len nebezpečenstvo. A vieš, že na duchov neverím…,“ prehodila cez plece.
,,Tvoje ruky, krásne ako mramor, ťa dokážu ochrániť…“
,,Čo?,“ rýchlo ho prerušila. ,,Netrep, Galahade,“ zarazila ho, keď si uvedomila jeho posledné slová. ,,Som škaredá, moje ruky by sa tak hodili do stodoly, nikde inde, žiaľ. A to som bola…,“ nedokončila. 
Rytier chcel namietať, ale skôr ako stihol vyrieknuť čo i len slovo, znovu ho prerušila.
,,Neverím na duchov. Divoký hon, to áno. Duchovia nie.“
Zosadli. Vraná kobyla si nežne trela hlavu o plece mladej bojovníčky. Potom si sadli a dlhú chvíľu odpočívali. Rytier si stále opakoval jej posledné slová. Veľmi veľa počul o love na obrovské diviaky v lesoch ďaleko na severe. Skolenie takého kanca sa považovalo za hrdinstvo hodné Rytierov Okrúhleho stola. Divoký hon. 
,,Pani?“
,,Galahade, stokrát som ti vravela, že nie som žiadna pani. Ciri, dobre?“
,,Áno, pani…,“ znovu videl ako si ho premeriava, ale nedal jej šancu a pokračoval. ,,…teda Ciri. Čo je to Divoký hon?“
,,Ty nevieš?“
Sklopil oči. Nie, nevedel. A jeho pani sa na neho mračí. Mal len devätnásť rokov, bol odvážny ale v mnohých veciach neskúsený. Už tri mesiace putuje spolu s touto bojovníčkou, a každý deň ho vždy niečím novým prekvapí. Povedala mu, že je zaklínačka, ale on nevedel, čo za bytosť to je. Pokúsil sa myslieť ďalej, ale dievča dlho nevydržalo jeho mlčanie.
,,Ty nevieš, že na Saoiveyn sa krajinou preháňa zlovestný vietor,… že každý sa v tú noc zamyká, že vtedy cválajú nocou zlovestní jazdci… Chceš povedať, že nikdy si nepočul o tom ako sa stratili malé deti,… len preto, že sa chceli vonku ešte trochu hrať. Nie, ty to nevieš…“ 
Čiernovláska sa slabučko triasla. Rytier Galahad si to všimol, zobral ju do náručia a nežne ju objal. Jeho tvár sa stratila v záplave čiernych vlasov. Jej krásne pery mu čosi šepkali do ucha. Trhane, zlostne. Pomaly ju upokojoval, bojovníčka sa prestávala triasť, teplo rytierovho objatia vytláčalo z nej všetko zlé.
Upokojila sa. Galahad ju však neprestával objímať, a ona nenamietala, páčilo sa jej byť v jeho objatí. Jeho ruky ju začali nežne hladiť. Bojovníčka sa zodvihla. Z pod sedla vytiahla dvoch králikov, prvé dnešné jedlo budú predstavovať chutné labky. Kým šklbala zajace s odporom v tvári, on nazbieral suché konáre. 
Onedlho si pri malom ohníčku vychutnávali do ružova upečené mäso. Čiernovláska jedla hltavo, teplé jedlo si dlhé dni nemohli dovoliť. Rytier bol takisto hladný po teplom mase, ale napriek tomu jedol pomaly. 
Až teraz, keď jedli, si všimli, aké ticho tu vládne. Lesom už prešla správa o ich príchode, líška sa už dávno stratila v jeho hĺbke, no ticho panovalo naďalej. Každý šelest vzbudzoval napätie. U rytiera.
Bojovníčka si ticho lesa nevšímala, spokojne jedla ďalej. Jej spoločník sa ale obzeral stále okolo seba, čakajúc nebezpečenstvo. Mladé dievča ho však upokojila významným pokývaním na jej meč. Vedel, čo to znamená. Strážila ich, jej zmysly boli aj pri jedení napäté, a preto by jej žiadne nebezpečenstvo neuniklo odhaleniu. Až do obeda pokojne odpočívali a rozprávali sa. 
,,Geralt mi chýba, Galahade.“
,,Mal ťa rád, pani,“ povedal rytier.
,,Máš pravdu. Aj ja jeho…“
Chvíľu mlčali. Ciri, mladá bojovníčka si spomínala na každý jeho krok, na každé jeho slovo, čo od neho počula. Nato, že bola jeho dcérou. Dcérou, za ktorou by šiel na koniec sveta. Teraz však netušila kde je. Bola od neho vzdialená v čase. 
Vedela však, že tam, kde ich zanechala, že tam sú šťastní. Vedela, že na ňu nikdy nezabudnú, tak isto ako ona na nich. Na jediné dve bytosti, ktoré ju mali radšej ako seba samotného. 
,,Už som ti spomínala, ako sme sa prvýkrát stretli? Vlastne druhýkrát. Ale prv som bola ešte malá, nepamätám si to.“
,,Nie, pani,“ odpovedal jej.
,,Tak počúvaj. Do obeda máme ešte čas.“

II.

Stretli sme sa práve vtedy, keď som utekala od svojich vojakov, od svojho strýka. Utekala som zo slávnosti na hrade Nastrog, zo sídla kráľa Ervylla z Verdenu. Bola som vtedy dosť nerozumná, ešte len slabé decko, ktoré prehovorilo mladého, neskúseného zbrojnoša, aby mi pomohol k úteku. 
Po niekoľko hodinovej ceste sme sa ocitli uprostred hlbokého lesa, známeho pod menom Brokilon. Ako sme prekročili malú riečku vzduchom zasvišťal šíp. Stuhli sme v nemom očakávaní. Zbrojnoš, aj keď mal sám strach, tichými slovami ma upokojoval. Nanešťastie sa náš kôň niečoho zľakol a rozbehol sa do lesa. 
Zasvišťal druhý šíp. Mladík ani nehlesol, náraz ho prudko vyhodil zo sedla a s prestrelenou lebkou dopadol do krovín neďaleko. Jeho váha zhodila aj mňa a slabo som sa udrela o tvrdú zem. Keď som opäť prišla k sebe, prvé čo som zbadala, bola mladíkova mŕtvola. Zjačala som a rozbehla sa preč z toho hnusného miesta. Les okolo mňa šeptal, počula som neznáme hlasy.
Niekoľko hodín som sama putovala hustým lesom a predierala sa stále hlbšie a hlbšie do Brokilonu. Za celý deň som našla len pár bobúľ černíc a pár korienkov, ktoré som ale hneď vypľula. Nebolo to pre mňa dosť dobré jedlo. V noci, keď som mrzla a hladovala som si na tie korienky spomenula ako na najlepšiu lahôdku, ale v okolí môjho ležoviska sa žiadne nenachádzali.
Po celú noc som sa triasla zimou. Zdalo sa mi, že obrovský les nado mnou bdie a jeho posvätná tichosť ma upokojovala. Keď nastalo skoré ráno, ešte takmer za tmy, už som kráčala ďalej. Cez husté koruny obrovského lesa sa nepredrali skoro žiadne slnečné lúče. No tých pár, čo to dokázalo, ma slabo ohrialo. Zastala som na výslní jedného z nich a vychutnávala si jeho teplo. Zatvorila som oči. Na chvíľku.
Znovu som ich otvorila. A takmer som zbelela od strachu. Zúfalo som vykríkla. Pár metrov odo mňa sa plazilo niečo dlhé a obrovské. Bolo to tmavohnedé, so žltými pohybujúcimi sa článkami. Bol to vij, skolopendromorf. Triasla som sa strachom. Pomaly, krôčik za krôčikom som sa posúvala k starému uschnutému stromu so širokým kmeňom. 
Tam som sa oprela a zúfalo som sa obzerala všade navôkol, hľadajúc bezpečnú cestu úteku. Ako som sa tak tlačila na strom, zakopla som o jeho vyčnievajúci koreň. Nebezpečný vij si to bleskovo všimol a začal okolo seba vetriť. Modlila som sa. Vtedy som modlila. Dúfala som, že ma nezacíti, že ma neobjaví a pomaly sa odplazí preč. 
Vij ma však zacítil a začal sa pohybovať ku mne. Už som v život nedúfala, strach ma celú ovládol. A vtedy sa objavil. Vyskočil spoza jedného kríčka a dlhými skokmi bežal ku mne. Jeho biele vlasy zaviali vo vetre. Bežal ku mne. Tak rýchlo som dovtedy ešte nikoho nevidela bežať. V tom zbesilom behu vytiahol meč a vrhol sa na vija. 
Mňa samotnú odstrčil z dosahu nebezpečného tvora do malého černicového kríka a tak som nevidela ako bojuje s tou beštiou. Ani som to nechcela vidieť. Bála som sa. Malými rúčkami som si zakryla tvár. Počula som však odporný vresk a svišťanie šípov. O krátku chvíľu všetok zvuk prestal a lesom sa rozhostilo ticho.
Počula som hlasy. Dva. A potom ma niekto z kríka vytiahol a ocitla som sa pred ním. Pred bielovlasým, ktorý mi zachránil život. Spýtal sa ma kto som. Mlčala som, vtedy som bola len decko, pyšné a samoľúbe. Jeho tvár a biele vlasy som už niekedy videla, ale nevedela som si spomenúť kedy a kde.
Zo silnou nádchou som mu odsekla, že sa nebojím, hoci strach som ešte stále cítila a bála som sa. Všetkého. Jeho, lesa a jeho pomaľovanej spoločníčky. 
,,Odkiaľ si usmrkanče?,“ spýtal sa ma bielovlasý.
,,Čo si to dovoľuješ?,“ oborila som sa na neho.
,,Pozrime sa, skoro ako princezná. Drzá a pyšná. Si z Verdenu, však? Už sa nemusíš báť, dovediem ťa naspäť do…“ 
Otočil sa k divožienke, a to som využila a rozbehla sa do mierneho kopčeka. Hneď ako som počula o Verdenu, zľakla som sa a čakala na vhodnú chvíľu k úteku. Nie, do Verdenu nie. Nepočúvala som jeho stoj a bežala ďalej. Zakopávala som a bežala som tam, kde ma nohy niesli. Až dovtedy, kým som nezačula ostré zasyčanie a letiaci šíp sa nezabodol do stromčeku, tesne vedľa mojej hlavy. 
Okamžite som sa vrhla na zem a tam, schúlená do klbka so čakala na ďalší šíp. Ten ale nepriletel. Zato som počula niekoho pomaly prichádzať. Tvár som si zakrývala rukami, teraz som však vykukla pomedzi prsty. A zbadala som prichádzať bielovlasého. 
,,Prečo si utiekla?“
,,Čo je ťa do toho?,“ odsekla som mu. ,,Nechaj ma na pokoji, nechaj ma…“
,,Do šľaka s tebou, krpec. Tu bezo mňa sa nedožiješ rána. Poď, ideme.“
,,Nechaj ma! Ja som princezná. Pôjdem tam, kde ja chcem,“ zasmrkala som.
,,Si hlúpa dievka!“
,,Som princezná a… a som!“
,,Dobre, princezná,“ zatiahol. ,,Ale keď ťa znovu prepadne vij, nekrič. Princeznám sa to nehodí. Ideme, dryáda. Klaniam sa, Výsosti…“
Vtedy ma prepadol strach, že ma tu nadobro zanechá, že znovu budem sama. Rýchlo som vstala a rozbehla sa za ním. Potkla som sa pár krokov za ním. Nato sa otočil a zodvihol ma.
,,Počkaj, pôjdem s vami.“
,,Aha?“
,,Ale sľúb mi, že ma neodvedieš k princovi Kistrinovi, dobre?“
A vtedy mu došlo, že asi naozaj budem nejaká princezná. Rozhodol sa, že ma neodvedie do hĺbky Brokilonu, ale naspäť do sveta ľudí. Dryáda však bleskurýchle napla tetivu a mierila na jeho hruď. Nemal by žiadnu šancu. A ja som ju podporila, pretože som sa nechcela vrátiť na hrad Nastrog. A preto sme sa vydali za ňou.
Začali sme kráčať ďalej, no mne sa pri prvých krokoch ozvala bolesť v kolene a preto som sa potkla a znovu sa ocitla na zemi. Prišiel ku mne a jemne ma zodvihol. Dlho, až do večera ma niesol. Ani jedným svalom sa neposťažoval, že ma musí niesť. Rozprávali sme sa. Už som mu prestávala odporovať, ale stále som mu nepovedala odkiaľ som. Bielovlasý sa mi začal páčiť. 
Nosil šedozelený oblek, na chrbte mal meč, ktorým ma zachránil. Na krku mu visel malý medailón. Všimla som si, že zobrazuje sivého vlka. Jeho ruky boli krásne, pevné a mužné. Množstvo stôp po jazvách trochu kazili ich celkový dojem. Usúdila som, že tento muž už prešiel nie jedným bojom. 
K večeru mi dal všetko svoje jedlo a ja som ho hltavo zjedla a vôbec som na neho nepomyslela. Určite sa zo mňa smial. Ale získal si ma rozprávkou. Tak peknú rozprávku som ešte nikdy nepočula. Od nikoho, napriek tomu, že naše mesto navštevovalo množstvo rozprávkarov. 
Ležali sme na mäkkom machu a cez otvorenú klenbu lesa sme pozerali na hviezdy. A začal rozprávať. Každým jedným slovom si ma čoraz viac získaval. Veď vedel rozprávku. Kam sa hrabe na neho, babička, strýko Myšilov. Nežne som sa k nemu pritúlila a počúvala jeho pekný hlas. Zaspala som v náručí. Nad našimi hlavami ticho šumel majestátny Brokilon.
Bol to zaklínač. Geralt, biely vlk z Rivie. Nositeľ môjho osudu. Bola som mu predurčená. Bola som jeho osudom. 
Na druhý deň sme sa ocitli pod korunami obrovských stromov. Vtedy som bola len malé dieťa a preto som sa medzi tými velikánmi cítila sama a smutná. Obrovské stromy ma tak nadchli, že som celú hodinu, kým sme išli pod ich vetvami, mlčala a nepreriekla ani jedno slovko. Ale aj dryáda a Geralt kráčali mlčky, ovenčení mohutnosťou Stromov. Po prekročení pásu Stromov drýada mu zaviazala šatkou oči a chcela ho viesť, no ja som ju predbehla a do jeho veľkej ruky som vtisla svoju malú útlu ručičku.
Pod mojím vedením len niekoľko krát zakopol o vyčnievajúce korene. Po kamennom moste, pokrytým lístím sme prekročili malú riečku. V jej kryštálovo čistej vode som uvidela tisícky rýb. A potom sme dorazili do Srdca Brokilonu, do Duén Canell.
Také nádherné miesto som v živote nevidela. Ani dodnes. Rozsiahlu obrovskú čistinu obklopovali nádherné zelené stromy kúpajúce sa v zlatých lúčoch. Z dolín a kotlín veľkého hvozdu stúpala hmla a zahaľovala koruny stromov. Smerom k slnku sa vypínal mohutný kriedový útes. Na jeho vrcholku rástli vysoké borovice. 
Vtedy som si všimla domčeky dryád. Pripomínali mi obrovské gule, akési hniezda, ktoré boli zavesené pod vetvami v rôznej výške. Dryády, ktoré sme cestou k hlavnému stromu míňali sa na mne zabávali a stále sa usmievali. Môj krk bol stále vykrútený, pretože som neustále sledovala vysoké stromy s ich domčekmi 
Geralt ma však upozornil na domce na zemi, malé chatky zo spletených vetví zo zlatými okvetím. Dryáda, ktorá nás sem doviedla sa s nami rozlúčila. Vstúpili sme do jednej z chýž, a tam sme počkali na pani Brokilonu. V chyže som sa však stretla aj s veliteľom mojich vojakov. 
Ten mi nič neprepáčil, tak ako Geralt. Dlho som mlčala. Potom vošla ona. Bola krásna a voňala lesom. Bola oblečená v dlhých svetlozelených šatách. Bola malá a štíhla ako väčšina dryád, ale jej hrdo vztýčená tvár ju robila robustnejšou a vyššou. Jej vlasy boli strieborné. Oči tiež.
S jednou dryádou som opustila Geralta. Pomaly. Dostala som sa do rúk dryádam. Dryády unášajú malé dievčatá, aby si zaistili prežitie, aby ich bolo stále dosť na stráženie hraníc. Aj ja som sa mala stať dryádou. Rozhodla tak pani Brokilonu, pani Eithné. 
Nanešťastie som bola dryádou len niekoľko hodín. Neviem, čo som mnou robili, na nič som si nespomenula. Nikdy. Nakoniec som sa ocitla sama s Geraltom v tichom lese. Boli sme premrznutí, ale vyšli sme z Brokilonu živý a zdravý. Pretože z Brokilonu sa živý nevychádza. Neviem, čo všetko musel Geralt pre mňa postúpiť, ale bolo to veľa. Veľmi veľa. 
V Brokilone, tam v Duén Canell som niečo pila. Vtedy som si spomenula, nato kedy som už bielovlasého zaklínača videla. Bola som mu predurčená, bola som Dieťa Prekvapenia. Bola som jeho osud. 
Neskôr, keď sme sa snažili opustiť ten obrovský les, prepadli nás. Geralt ma ochránil, pozorovala som ho ako bojuje, ako tancuje okolo svojich nepriateľov. Nakoniec sa dali na útek. Objala som ho. Tak nás tam našiel strýko Myšilov.
Uložila som sa spať vedľa Geralta, no ráno, keď som sa zobudila, nikde ho nebolo vidieť. Začula som dupot vzďaľujúceho sa koňa. Rozbehla som sa na blízku cestu a uvidela som strýka ako sa lúči s mužom na koni. Bol to bielovlasý.
,,Ja som tvoj osud. Neutečieš mi,“ kričala som na neho, no bezvýsledne, zaklínač sa ani neobrátil ani nezakýval. Neskôr som sa dozvedela, že ho srdce pálilo od žialu. Som tvojím osudom.

III.

,,Áno, bola som jeho osudom,“ zakončila rozprávanie Ciri.
Zlomila konár, ktorý držala v ruke a z pohodlného ležania rýchlo vstala a vybrala sa ku kobyle, čiernej vranke. Kým rozprávala Slnko vystúpilo vysoko na oblohu a teraz teplé lúče vysušovali jej slzy, ktoré sa začali vinúť po lícach. Pohladkala vrankinu šiju a svoju tvár skryla v jej hustej hrive. 
Každý pohyb, čo spravila jej pripomínal Geralta, jej Osud. Chcela sa rozplakať, chcela, ale nemohla. Svoju melanchóliu premieňala do nežného hladkania kobyly, ktorá je fučaním do ucha náklonnosti opätovala. Zavrela oči.
,,Čarodejky neplačú, dcérka,“ ozvalo sa jej v hlave.
Áno, mamka, máš pravdu. Čarodejky neplačú. A rozplakala sa. Nepokúšala sa vôbec zakryť svoj plač. Ona bola zaklínačka. Plakala. Rytier k nej pomaly pristúpil a chytil ju za plece. Dodal jej tak kúsok lásky. Otočila sa a s plačom sa mu vrhla do náručia. Chvíľu tak nehybne stáli, slzy nevysychovali.
,,Mali by sme ísť, pani. Večer sa blíži,“ prerušil jej plač rytier.
,,Nno, máš pravdu, Galahade,“ zasmrkala.
Zrolovali deky, ktoré boli rozložené na zemi a vysadli na kone. 
,,Ciri?,“ ozval sa Galahad.
,,Áno?“
,,Si jeho osudom a on tvojim. Nájdeme Merlina.“
Zatvorila oči a znovu ich otvorila. Už boli suché, už slzy netiekli. Prinútila sa ľahko na neho usmiať a popohnala kobylu.
,,Jááh, Kelpie!“
Kone sa rozbehli a opustili čistinku. Čoskoro však obaja jazdci narazili na množstvo obrovských kríkov, ktoré museli veľkým oblúkom obchádzať. A tak kľučkovali lesom celý zbytok dňa. Ľahký vánok ticho šepotal v korunách stromov. Ticho jej pripomenulo posvätnosť Brokilonu. 
Bojovníčka Ciri všade cítila jasnú prenikavú vôňu ihličia a neznámych kvetov, ktoré tu vystupovali z hustých kríkov. Postupovali vlnitým terénom, raz stúpali a potom klesali naspäť do lesných údolí. Prekračovali malé riečky, ktoré Galahad nepoznal. Nad ich hlavami šepotal les miliónmi vetví a stomiliónmi listov. 
Putovali celé hodiny, ale ich kone sa len tak ľahko neunavili a stále cválali sviežo, ako keby odpočívali niekoľko hodín. Na ich ceste museli prekonať len dve veľké prekážky. 
Na vysoké útesy narazili skoro popoludní. Po dlhom hľadaní objavili starú schodnú cestičku vinúcu sa popri stene útesu. Bola však úzka a klzká, preto zosadli a viedli svoje kone za uzdu. Čierna Kelpia sa odvážne drala nahor, no rytierovmu koňu museli dlho pomáhať obaja. V polovici tejto krkolomnej cesty našli malý výklenok, kde sa na chvíľu zložili aby si odpočinuli. 
Tu sa im naskytol široký pohľad na obrovský Dín Danaírin, ktorého koruny stromov sa ťahali ďaleko za obzor. Smerom na Juh, tam, kde mierili, však zbadali úrodný kraj s množstvom pasienkov. Bystrozraká Ciri zbadala aj niekoľko malých dedín učupených v tom kraji. 
Jej pohľad sa potom stočil na Východ, kde v diaľke, zbadala obrysy velikánskeho hradu, ktorého nádhera ju na niekoľko okamihov úplne opantala. Vo svojom mladom živote už videla množstvo hradov a palácov. V tom, pre ňu, najkrásnejšom bývala. No ani veľkolepý Cintránsky hrad sa nemohol porovnávať s tým, čo uvidela v diaľke. 
Po vystúpení na vrchol útesov sa znovu dostali pod koruny starého lesa. Dlho putovali bez väčších problémov a mierne klesali dolu. Schyľovalo sa západu slnka, cez koruny stromov sa čoraz menej lúčov predralo, les začal tmavnúť. Na druhú prekážku narazili krátko po zotmení. 
Varovné zaerdžanie čiernej kobyly ich ochránilo pred škaredým pádom do širokej kotliny, ktorá sa im znenazdania vynorila na ich ceste. Kotlina mala strmé svahy, veľmi strmé. Pre nadchádzajúcu tmu nedovideli ani na jej koniec, a preto radšej zosadli a nocovali na tejto strane kotliny.
Noc bola pokojná, žiadne nebezpečenstvo ich neohrozilo. Ráno sa čerstvo zobudili, plný síl. Obidva kone, kobyla aj beluš tu našli vynikajúcu lahodnú trávu, ktorá im dodala množstvo nových síl a ľahko im pomohla zabudnúť na včerajšiu dlhú cestu. S prvými rannými lúčmi už cválali ďalej.
Teraz, za svetla, si prezreli kotlinu, ktorá nebola tak široká ako sa im včera večer zdalo. O niekoľko metrov pred nimi zbadali náprotivnú stranu kotliny. Rozhodli sa, že pôjdu po jej kraji dovtedy, kým nenájdu užšiu časť kotliny, ktorú by preskočili a tak prekonali aj túto prekážku.
Celé dve hodiny márne hľadali také miesto a už sa chceli vrátiť, keď konečne zbadali to správne miesto. Na tom najužšom mieste našli starý drevený most, zabezpečený niekoľkými spráchnivými lanami. Ten most tu musel byť už celé desaťročia. A strašne veľa času uplynulo odvtedy, ako ho naposledy používali. Ani jedna doska nebola nepoškodená zubami času. A laná škrípali v ľahkom vánku, ktorý sa tu bezcieľne potuloval.
,,Pôjdem prvý,“ vyriekol mladík.
Ciri na neho pozrela, takmer láskyplne, vedela, že má strach, ale obdivovala ho za jeho odvahu. Veď by sa radšej vrhol z útesu akoby mal priznať, že sa bojí. Mal naozajstnú dušu rytiera, ale bál sa. Popohnal žrebca na prvý mostný trám. Ľadový pot ho oblial po celom tele, keď sa most, pod jeho váhou, ľahko rozhúpal.
Pozrel sa dolu. Cez poškodené dosky uvidel dno kotliny. Strašne hlboko. Na dne zbadal veľa ostrých balvanov pohodených tak, ako keby sa s nimi hral niektorý z obrov, keď vytváral krajinu. Dopad na tie kamenné hroty by mal smrteľné účinky, takisto ako len pád z tohoto mostu. 
Zastal a zatvoril oči. Znovu ich otvoril, pozbieral zvyšky svojej odvahy a kráčali ďalej. Kôň si dobre uvedomoval nebezpečenstvo, cítil ho každým záchvevom vetra. Rytier však prešiel s koňom na druhú stranu celý a živý. Ale stálo ho to odvahu. Tvár si skryl do dlaní, aby bojovníčka nevidela jeho strach.
Nanešťastie si ani jeden z nich nevšimol, ako sa jedno z lán trhá, vlákno za vláknom. Ciri preto nebojácne vykročila na most. Kráčala sama, za sebou ťahala odvážnu Kelpiu. Postupovali pomaly, ale stále vpred. V polovici mostu to však osudné lano nevydržalo a posledné vlákno sa roztrhlo.
Most sa naklonil. Ciri si to bleskovo uvedomila a s chladnou rozvahou popohnala čiernu kobylu do rýchleho cvalu. Rytier videl ako odvážna kobyla skáče po naklonenom moste a Ciri beží za ňou. V očiach verného zvieraťa uvidel veľký strach, no oči Ciri si nestačil uvedomiť.
Ostatné laná sa pretrhli tiež, most sa zrútil dolu. Kobyla doskočila posledný skok a s vypätím všetkých síl sa udržala na druhej strane kotliny. Ciri však spadla spolu s mostom. Dunivý náraz sa ozval o chvíľu a rytiera zasiahol neviditeľný hrom. Mladá bojovníčka pri tom páde nemala šancu. 
Po dlhom mlčaní sa vyklonil ponad svah a pozrel na dno kotliny. Očakával pohľad na rozbité telo, ale vo zvírenom prachu videl len zvyšky mosta. Trámy, dosky, staré laná. Dlho skúmal kotlinu, ale Ciri neobjavil. Jeho pohľad zamieril ešte nižšie, k jeho nohám.
Tam zbadal lano, posledné, ktoré sa neroztrhlo. Sledoval ho a s veľkou radosťou spozoroval, že sa hýbe. Ľahol si na zem a vyklonil sa tak, aby videl strmý svah. A bol šťastný. O tri metre nižšie, na spletenci dosiek a lana visela bojovníčkina postava. Zakričal na ňu, ale neodpovedala mu.
Z neďalekého kríka sa odtrhlo pár lupienkov bieleho kvetu a pomaly klesali do kotliny, vánok sa s nimi jemne hral. Nadnášal ich a spúšťal. Stále nižšie a nižšie. Lupene klesali, zanechali za sebou hlavu mladého rytiera, opustili staré korene dubu a klesli na jeden z kameňov vytŕčajúcich zo svahu. A keď bojovníčka otvorila oči, vánok ich znovu zodvihol a spustil.
Ciri sa prebrala z omráčenia. Prvé, čo zbadala, boli lupene ruže. Nič nepočula, na nič nereagovala. Vnímala len pohyb klesajúcich lupeňov. A náraz padajúceho kameňa ju ako jasná spomienka s rýchlosťou blesku omráčil.

IV.

Spoza malého pahorku sa vynoril cválajúci mladý hrdzavý hnedák, v sedle niesol malú postavu. Bola hlboko predklonená, hlavu mala takmer položenú na šiji žrebca. Jej dlhé popolavé vlasy viali vo vetre. V celom jej tele, v jeho pohybe sa zrkadlila nespútaná radosť a každým svalom vyjadrovalo radosť so šľahajúceho vetra. Sloboda…
Mladé dievča už dlho cválalo hlbokým lesom, ale jej radosť sa stále nekončila. Hnala sa cez papradie, čučoriedky, preskočila spadnuté stromčeky a cválala ďalej. Po raňajšej tráve cválala zavesená v strmeňoch, ruky vystierajúc k oblohe, ktorá hustým lesom prenikala otvormi v lesnej klenbe. 
Odbočila z vyjazdenej cesty, preskočila kaluže a ponorila sa do hĺbky lesa. Šialeným tryskom vyplašila čriedu jeleňov, ktorá sa rýchlo stratila z dohľadu. Malé veveričky rýchlo skákali zo stromu na strom, červené kožúšky sa strácali v korunách. Pomaly začala zvoľňovať. Ľahkým cvalom hnedák stúpal po lesných pahorkoch a klesal do malých údolí, s tenkými stužkami lesných potôčikov. 
Pri jednom z nich dievča zastavilo koňa a zosadla. Do kryštálovo čistej vody ponorila ruky s úmyslom ľahko sa osviežiť. No voda bola tak ľadová, že smäd ju rýchlo prešiel a dlho si musela trieť ruky, aby pocítila znovu teplo.
V tôni lesného potôčika bolo však príjemne a dievča sa pomaly vyvalilo na svetlý mach neďaleko zurčiacej vody. Koník sa pomaly pásol na čerstvej tráve. Pozerala sa do korún stromov, po oblohe sa valili biele oblačné šíky. Okolitú krásu vnímala len podvedomím. Tešila sa z voľnosti.
Už nik po nej nekričal. Už nik ju nenapomínal, už nik jej nekázal urob to, nerob tamto, daj si pozor, nechoď ďaleko. Nie. Bola slobodná… Cítila sa ako voľné vtáča, hravé, šťastné. Konečne bola sama. Konečne…
Po chvíli sa zdvihla a vysadla opäť do sedla. Bola vyzvedačom, jazdnou patrolou, prednou strážou. Mala za úlohu prezrieť cestu, či je bezpečná. Dosť sa zdržala, preto sa tryskom vrátila späť na cestu. Veď toto nebola jarná prechádzka. Tu išlo o život celej kolóny.
Polámané stromčeky, pár balvanov, to boli ľahké prekážky, kolóna prejde. V duchu si predstavovala, aké ksichty budú strúhať Yarpenovi ogari, vysoký Wenck, jej Geralt. Keď im povie, že cesta je voľná, bezpečná. Žiadne nebezpečenstvo im nehrozí. Tešila sa nato, ako bude Geralt na ňu hrdí, a dúfala, že nemocná Triss ju pochváli.
Náhle zosadla a pešky kráčala ďalej, hnedáka viedla za uzdu. Do cesty sa jej postavil malý krtinec, ktorý bez váhania rozkopala. Myslela nato, čo jej vravel Yarpen. Na to, že byť neutrálni nie je dobré. 
Geralt hovorí len o neutralite. Kto sa do roztržiek nezapája, sám k škode nepríde, to je celé jeho. Pchá! Nie, ja nebudem neutrálna. Ako sa len môže človek pozerať nato, ako zabíjajú ľudí a nepomôcť im. To nepochopí. Naučili ju narábať mečom. Na vlastnú sebaobranu. No ona bude myslieť aj na obranu druhých, veď načo má meč? Nikdy nebude neutrálna. Nikdy nebude odpúšťať.
Veď komu by aj mala odpustiť. Nilfgaardu? Čiernym rytierom, čo ju unášali? Nie, nikomu. Nikomu, čo zabíja nezmyselne…
Nikdy!
Dievča zrazu zastala a prikrčila sa. Nevie, čo ju varovalo, možno to bolo náhle ticho, ktoré zalialo okolitý les, možno to boli vycvičené inštinkty. Vedela ale, že už nie je v bezpečí. Zareagovala inštinktívne. V tichosti sa prikrčila za jeden zo stromov, koňa prinútila potichu si ľahnúť do blízkej priekopy.
Spoza černicového kríka opatrne vykúkala na svah oproti, kde zachytila ľahký pohyb. Teraz sa modlila, aby kôň nezaerdžal, lebo by nemala šancu. Znovu slabo badateľný pohyb oproti, niečo sa tam pohlo. Začala si uvedomovať nezreteľnú postavu v zelenom plášti, strácajúcu sa v lístí. 
Elf pomaly vyzeral na cestu. Chvíľu ticho načúval, potom rýchlo vyskočil a prebehol cez cestu na náprotivný svah. Po ňom vyšli z húštiny ďalší dvaja. A potom ďalší. Postupovali tesne za sebou. Polovica z nich pomaly kráčala na koňoch, išli volne, ale napätí a ostražitý. V obrovskom tichu prešli len pár metrov od nej. Srdce jej ale bilo pravidelne, nevedomky siahla k opasku, ale meč tam nenahmatala. Elfovia sa čoskoro stratili v húštinách. Nezafŕkal ani jeden kôň, nezapraskala žiadna zlomená vetvička. Neozval sa žiadny iný zvuk, len ticho.
Ako prešli a stratili sa v lese, ticho sa uvoľnilo a na les znovu spadol život. Zo stromov opäť zlietali straky, štebotavé pinky spievali a odvážna líška sa rýchlo mihla cez cestu. Elfovia síce odišli, no popolavé dievča stále sa nehybne krčilo, učupené za dubom.
A keď sa znovu odvážila postaviť, jediné načo myslela, bolo, to, že musí kolónu hneď varovať. Vzápätí sa ocitla v zovretí niečích rúk. Výkrik zadusila čierna rukavica, ktorá jej okamžite zakryla ústa. Potom sa do jej zorného uhla dostala bielovlasá hlava a ona spoznala, že sa nemusí báť.
,,Geralt?“
,,Buď tíško. To boli Scoia`tael.“
,,Ty si ich videl?“
,,Áno. A teraz rýchlo na kone. Zmizneme odtiaľto.“
Zobrali kone a vnorili sa do húštiny. Pomaly kráčali po svahu, zarovno z cestou. Ciri neustále kráčala, čakajúc nato, kedy sa znovu vrátia na cestu. Geralt však zamieril ďalej od nej, stúpal do vŕšku.
,,Nikomu o nich nehovor, dobre? Rozumieš?“
,,Nie,“ zašeptala. ,,Prečo? Musíme ich predsa varovať. Wencka, kolónu.“
,,Nie,“ vysúkal zo seba. ,,Zajtra ich opustíme, Triss je už skoro zdravá.“
,,Takže máme byť… neutrálny? Však? A keď nás napadnú…“
,,Elfovia nás sledujú už od včerajška, Ciri. Scoia`tael nezaútočí na kolónu, ktorú strážia trpaslíci. “
,,Ale, sú tu,“ namietla. ,,Prečo?“
,,Ukážem ti prečo. Poď.“
Prudko sa otočil a vnikol do húštiny, chcela ho nasledovať, ale ľahkým zamávaním ju zastavil. Kráčali za sebou, rýchlo. Naraz prekročili krík a ocitli sa na väčšej čistine. 
,,Dívaj sa. Dívaj sa dobre, Ciri. Je to Shaerrawedd.“
Pred nimi, tam kde až dohliadli, ležali dokonalé otesané žulové bloky, na bokoch zaoblené, plné ozdobných reliéfov. Medzi silnými bukmi a dubmi stáli rozbúrané piliere, arkády zarastené ťahavým brečtanom. 
,,Tu stál hrad,“ spýtala sa ho. 
,,Nie, zámok. Elfovia nestavali hrady.“
,,Kto ho zničil? Ľudia?“
,,Nie, oni samy. Pred tým, ako unikli do hôr.“
,,Ale sú tu.“
,,Vracajú sa sem, aby sa pozreli.“
,,Na čo sa pozerajú?“
Zobral ju za ruku a viedol ju doprostred zničeného zámku. Stála tam, dosť poškodená fontána. A za ňou… Oblý mramorový portál, na ktorom bol reliéf ženy, neobyčajne krásnej ženy, elfky, za ktorú umierali. Ani čas nedokázal zničiť niektoré nádherné krivky jej tváre.
,,Je pekná.“
,,Je to Elirena. Viedla ich do boja, no neuspeli, ľudí je veľa. Starší elfovia ju chceli zadržať, chceli pretrvať, ale nepodarilo sa im ju presvedčiť. Zomierali za ňu, za Bielu ružu zo Shaerrawedu. A toto boli jej kvety.“
Ukázal na jeden z kríkov. Biele lupene sa leskli striebrom. Jednu z nich si odtrhla, pritom sa pichla hlboko do prsta. Z prstu do dlane tiekol slabý prúd červenej krvi. Oslepilo ju…

V.

,,Ciri!“ 
Do údolia sa valil prenikavý výkrik. Mladý rytier sa oboma nohami zapieral o blízke jelše a silnými zábermi vyťahoval lano, na ktorom bezvládne visela bojovníčka. Lano držalo, ale neustále sa dralo o kamenný previs. Rytier sa bál, že kým vytiahne lano do úrovne Ciri, to sa pretrhne a navždy spočinie na dne nehostinnej kotliny.
S lanom sa naťahoval už takmer polhodinu, ale hore vytiahol len niečo viac ako polovicu dĺžky od bojovníčkinej hlavy. Neustále sa mu šmýkalo a zodieralo mu kožu na dlaniach až do krvi. Niekoľko kvapiek červenej tekutiny už stihlo zafarbiť staré, práchnivé lano.
Niekoľkokrát sa ju výkrikmi snažil prebudiť, ale bezvýsledne, kameň, ktorý jej spadol na hlavu ju dokonale omráčil. Pomocou koní sa pokúšal ťahať, ale jeden z postrojov sa odtrhol, ale len jeho rýchlou reakciou sa zvyšok lana nestratil v hlbine.
Zasekol sa medzi dvomi stromami, naberajúc síl premýšľal, ako ju len zachráni. Niekoľko zvedavých strák si sadlo opodiaľ neho a so záujmom ho sledovalo. Svoju únavu vyjadroval rozhnevanými pohľadmi na kŕdeľ, často krát zahrešil, a keď oddychoval podarilo sa mu zahnať straky kameňom. Ale len na chvíľu. Vymrštený kameň ich vyplašil, vyplašene vzlietli, ale po čase znovu zosadli a znovu ho sledovali.
Pri ďalšom odpočinku, ktorý si spravil, keď sa mu podarilo lano vytiahnuť takmer celé, si všimol väčšiu hrozbu, ako neodbytné vtáky. Na mieste, kde sa lano stýkalo so zemou, vyčnieval kus ostrej žuly, ktorá nebezpečne drala lano, vlákno za vláknom. Pomaly sa skrútil tak, aby si dosiahol na členky, potom lano obviazané okolo ruky prehodil na členok. 
Váha ho takmer porazila a vliekla ho k previsu. Rukami sa mu podarilo zachytiť sa o malý peň a jeho postup nadol sa zastavil. Voľnou nohou sa zaprel o buk a s pomocou rúk sa začal ťahať vpred. Pomaly. Postupoval štvornožky, prekladal nohu cez nohu a oporu hľadal v každej, akejkoľvek malej, prekážke. Za pevné trsy tráv sa držal len zázrakom.
Namáhavý ťah mu uberal veľmi veľa síl, každým okamihom vládal čoraz menej, ťahal stále slabšie. Pomoc mu prišla z dolu, z útesu. Zrazu neťahal celú váhu, badateľne sa mu uľahčilo. V prvom okamihu sa bál, že Ciri spadla a on sa nadrapuje nadarmo.
,,Poď, Galahade,“ zaznelo spod previsu. ,,Už len kúsok, už len kúsok…“
,,Ciri!,“ vykríkol s radosťou. Znovu napol sily a ťahal. Stále ďalej a ďalej, neúnavne postupoval vpred. Už necítil bolesť, unavené svaly necítil. Jediné, čo cítil bola obrovská radosť. Radosť z toho, že žije, že ju zachránil. Napäté lano sa uvoľnilo, rytier spadol na zem a tam dlho nehybne ležal.
Neďaleko od neho sa zvalila zaprášená bojovníčka a ťažko dýchala. Po líci jej tiekla krv, teraz už zaschnutá. Vlasy boli na temene zlepené, zakrývali nepeknú hrču, následok padajúceho kameňa. Doráňané ruky boli špinavé, veď boli jedinou oporou pri jej výstupe. 
V lesnom tichu dlho mlčali. Oddychovali. Z lesa pribehla k bojovníčke čierna kobyla, ktorá nad ňou sklonila hlavu. Ciri, aj keď veľmi unavená, dlho neodolala neúnavnému kobylímu dychu a pomaly sa zodvihla. Natiahla si všetky údy a pomaly dokráčala k rytierovi. 
,,Poď…Galahade. Musíme…ísť,“ premáhala sa.
Ležal ďalej, nezdalo sa, že by ju bol počul. Kľakla si k nemu, jeho ruku si prehodila cez krk a chcela ho zodvihnúť. Nemala však nato dosť síl, preto sa obaja znovu zvalili na zemi. Rytier jej však začal pomáhať, spoločne s posledných síl sa postavili na nohy. Dlho však nevydržali. Rozhodli sa, že sa tu na chvíľu zastavia a ďalej sa poberú, len vtedy, keď načerpajú nové sily.
,,Pani?,“ zašeptal jej pomaly. ,,Si môj Strieborný roh?“
,,Čo?,“ udivila sa. 
,,Strieborný roh. Si…si môj…Strieborný roh?“
,,Nie…,“ odvetila, ale keď videla jeho zachmúrenú tvár, rýchlo dodala. ,,Ale áno, určite. Čo len chceš, Galahade. Trebárs aj drahokam. Čo len chceš, môj Galahade.“
Rytier mlčal. Ciri s jeho tváre nemohla vyčítať, či je s jej odpoveďou spokojní, alebo nie. Bola v inom svete, vo svete, kde vládli iné pravidlá. Pravidlá a legendy tak odlišné, že mnohým z nich nerozumie. O Striebornom rohu nikdy nepočula. Do jej pohľadu sa dostal krík bielych ruží. Na líci sa jej zaleskla soľ. Niekoľko kvapiek jej zvlhčilo tvár.
,,Neplač, pani,“ prihovoril sa k nej a rukou zotrel jej slzy. ,, To nie je tvoja vina. Strieborný roh, to je len…legenda,“ riekol zarmútene.
,,Ja plačem pre ružu,“ namietla. ,,Legenda? O čom?,“ spýtala sa ho.
,,Legenda o Striebornom rohu. Hovorí sa, že kto nájde, alebo dostane jednorožcov roh, toho ten dar úplne zmení. Človek sa pre jeho krásu obetuje a…zmení sa. Jeho krása pomôže zachrániť všetko dobré, na zlé si už nik viac nespomenie. A my, rytieri, my sme si… “ 
,,No, rytier, čo ste si?,“ zašepkala. 
,,No, my, hmm, mladí a…plodní, no sme tú legendu…,“ pomaly dostával zo seba slovo za slovom. ,,No, proste sme ju zmenili.“
,,Zmenili? Ako?,“ spýtala sa tušiac odpoveď.
,,Na legendu o láske. Veríme, že keď niekoho zachránime, že vtedy dostaneme, niečo ako strieborný roh. Ako symbol lásky. Vieš, ako symbol sú slová lásky.“
Zmĺkol. Ciri na neho hľadela, ale aj ona mlčala.
,,Chápeš?,“ prerušil krátke mlčanie.
,,Áno. Chápem,“ prisvedčila. ,,Aj tento svet myslí len nato jediné.“
Vstala a bez slova kráčala k vranke. Keď vysadla, zakričala na neho.
,,Nabudúce, keď budem visieť nad roklinou, radšej lano pusti, lebo odmeny niekde v lese na machu sa nedočkáš,“ pätami bodla kobylu do slabín a začala cválať preč. Pomaly sa mu strácala v hustom lese.
O dve hodiny nato znovu cválali jeden vedľa druhého. Z hustého lesa sa pomaly dostávali von, cez riedko rastúce stromy vnímali čoraz viac svetla. Uvedomovali si aj slnečnú guľu, ktorú mnoho dní nevideli, len jej lúče, prenikajúce cez koruny stromov. Ciri si všimla zvláštne tvarované listy, v živote nikdy také nevidela. Rástli na zvláštnych červenohnedých kmeňoch.
,,Aké zvláštne stromy…“
,,To sú marbuky, rastú len tu v Dín Danaírin,“ prehovoril.
Cválali ďalej. Rytier sa snažil nadviazať s Ciri rozhovor, ale tá hovorila len o krásnej krajine, ktorou prechádzali. Krajina to bola vskutku krásna, nachádzali sa v páse Slnka, v malom hvozde na okraji starého lesa. Rytier sa nevzdával.
,,Pani?“
,,Hmm? Všimol si si tamtie kríky? Však sú…“
,,Áno, sú krásne. Aj tamten storočný buk, aj tie sojky, čo nám prelietli nad hlavou, všetko je krásne. Ale, pani, mám otázku. Dovoľ mi ju položiť.“
,,Nie, nedovolím,“ odsekla mu.
,,Hneváš sa ešte na mňa?,“ nevzdal sa.
,,Hmm. A za čo, Galahade?,“ spýtala sa nevinne.
,,No za ten rozhovor, tam hore, pri moste.“
,,To?,“ podivila sa. ,,Nie, už sa nehnevám. Myslíš, že by som ťa čakala hodinu pri tej skale? A ja som ťa tam predsa čakala, no nie?,“ odvetila.
Ja hlupák, pomyslel si rytier. Mal som za ňou cválať hneď, mal som. Čo som vlastne mal. Zabudnúť na legendu? Áno, zabudnúť na ňu, veď je to len legenda.
,,Odpusť mi, že si tam musela čakať…“
,,Jasné, priateľ. Veď si nemohol tušiť, že s tebou budem cválať ďalej, hoci sme spolu len, koľko vlastne? Tri mesiace? Hmm, tak dáko. Nemohol si, no, netráp sa s tým, priateľ,“ odsekávala mu prudko.
Ďalej cválali mlčky, ani jeden nepreriekol žiadne slovo, ani jeden nepozrel do očí toho druhého. Beluš sa snažil chňapnúť za chvost kobyly pred sebou, on si vzájomný hnev jazdcov nevšímal. Ale Ciri si všimla jeho náklonnosť, a preto neustále hnala vranku dopredu. Blížil sa večer, ohnivá guľa neúnavne klesala k obzoru, kde stáli mohutní skalnatí obry pohoria v diaľke. Po dlhom, až dvojslovnom, rozhovore pridali do cvalu. Do večera chceli opustiť koruny starého lesa, čoraz menej stromov sa im stavalo do cesty.
Po hodine vyšli na prvú lúku, plnú jarných kvetov, rastúcich na mäkkej mladej tráve. Lúka sa mierne zvažovala do veľkej kotliny, na dne ktorej sa zrkadlila hladina neveľkého jazera. Na mnohých miestach z vody trčali koly, nedávno slúžiace za oporu mostu, ktorý jazero pretínal. Obhorené zvyšky kolov, spolu s niekoľkými doskami prichytených o koly dávali tušiť, že most sa nezrútil sám pod ťarchou času.
Do západu slnka zostávali dve hodiny. Cválali krajinou, ktorou už mladý rytier prešiel, preto ich oboch viedol pozdĺž jazera na juhozápad, kde sa nachádzal brod cez riečku ústiacu do jazera. Precválali sviežimi lúkami, ľahký studený vietor ich sprevádzal. K riečke klesli po miernom zelenom svahu. Kone cítiac studenú vodu zastali, aby sa osviežili. 
Prvý vošiel do riečky rytier. Bielohrivák kráčal pomaly, opatrne. V tečúcej vode sa najprv stratili jeho nohy, potom hruď a v strede brodu musel ľahko plávať, z vody mu trčal len krk s natiahnutou hlavou. Rytier však neváhal a nútil ho brodiť sa ďalej, čoskoro koník opäť dosiahol na dno. Na druhý breh vyliezol v pomalom cvale.
Za rytierom sa do vĺn vrhla čierna kobyla, jej jazdkyňa sa nedala zahanbiť a skočila do riečnych vôd. Uľahčila tak vranke ľahšie prebrodenie a sama si vychutnala osviežujúcu vodu. Pomaly preplávala riečku, z vody jej pomohol rytier, no pritom obaja spadli do vody. Boli celí premočení, ale osviežení a plný síl. Dobrá riečna voda ich naplnila novými silami. Fyzickými aj duševnými.
Na druhý breh vyliezli spolu, ruka v ruke, smejúc sa na krásny deň. Otriasli sa, vysadli do sediel a ich kone sa rozbehli ďalej do krajov. Nachádzali sa v krajine, kde stromy rástli poriedko, a hustých kríkov mnoho chvíľ nevideli. Zelené lúky sa dvíhali a zvažovali takmer do nekonečna. Z vrcholcov pahorkov videli ďaleko do diaľky, no videli len samé lúky a pasienky. Na horizonte sa matne črtalo akési pohorie. 
Dostávali sa do civilizovaných krajov, cestou uvideli osamotené domce, či malé chalúpky. Onedlho narazili na prašnú cestu, ktorá viedla do srdca tejto ríše, do Camaalotu. Tam bol ich cieľ, tam sa vydali. Cválali prašnou cestou, kúdole dymu sa za nimi dvíhali a naťahovali svoje siete, aby ich pohltili. Rytier bol nepokojný, jeho nepokoj vznikal z toho, že na ceste nikoho nestretli, nezbadali. Po tejto ceste sa vždy potulovali ľudia putujúci z lesov do blízkych dedín.
Zo svojim nepokojom sa zveril aj svojej družke, bojovníčka len vyskúšala, či meč sa dá dobre vytiahnuť a obozretne cválali ďalej. Po jednom výstupe na jeden zo zelených pahorkov, keď sa blížil západ slnka, zbadali prvú osadu. Ležala na pahorku tri míle od nich. V blízkej kotline sa zrkadlila belasá stužka riečky, ktorá vychádzala z lesa neďaleko. 
Chvíľu mlčali. Ich pohľady sa stočili k západu. Slnko ich prekvapilo tak nádherným západom slnka, aký už dávno nevideli. Vychutnávajúc si tento kúzelný okamih nezbadali, že k nim niekto beží. A za ním traja jazdci. Cval koní ich vyrušil. Vymanili sa z okúzlenia. Zbadali utekajúceho človeka, ktorý sa driapal k nim do kopca, prenasledovaný jazdcami.
Jazdci obstojne strieľali z lukov, no bežiaceho sa im nedarilo zasiahnuť, šípy lietali všade okolo neho. Od Ciri s rytierom bol vzdialený už len niekoľko desiatok metrov, keď ho jeden z letiacich šípov zasiahol do nohy a muž sa sklátil na zem.
Ciri zareagovala podvedome. Kopla kobylu do slabín, vyrazila oproti jazdcom. V cvale obratne tasila a mávajúc mečom sa blížila k lukostrelcom. Po jej boku odvážne cválal bielohrivák s rytierom, ktorý držal meč zdvihnutý, aby ho nepriatelia už z diaľky videli. Tí zbadali dvoch bojovníkov, zľakli sa ich a rýchlym cvalom sa vracali k dedine. Až teraz si obaja všimli, že z osady stúpa k nebesiam dym z horiacich budov.
Nepriatelia síce otočili kone a zbesilo unikali, no stihli vystreliť pár šípov, ale tie boli len ako neškodné komáre. So smrteľným zasvišťaním padali jeden po druhom ďaleko od bojovníčky a rytiera. Ciri bola nazlostená, ale jazdcov nenaháňali až k dedine. U ležiaceho muža prudko zastavili.
Ciri zoskočila za jazdy, prebehla spolu s kobylou pár krokov a doskočila k ležiacemu mužovi. Muž, skrútený do klbka sa ani neodvážil otvoriť oči na svojich záchrancov, ani na jeho zranenie, hoci v rukách držal zlomený šíp. Ciri mu chcela pomôcť a jemne sa ho dotkla. Zbadala ako ním prebehol kŕč. 
Zrazu však otvoril oči. Dôvodom, že sa tak odvážil, bol zvuk, ktorý sa ozval za bojovníčkiným chrbtom. Na zem zosadol rytier, jeho brnenie zarinčalo. Do očí zraneného muža sa dostal mladý rytier so zlatými vlasmi a s mečom v ruke, s erbom na prsiach. 
,,Vrátili ste…sa,“ zachrípol muž.
,,Som Galahad, rytier kráľa Artuša. Menom svojho pána sa pýtam, kto ťa prenasledoval, muži,“ vyriekol mladík.
,,Sú to…bandy…prepadá…jú osady, teraz…keď tu…Artuš nie…je,“ jeho slová dusila krv, vykašliavaná z pľúc. Ciri si uvedomila druhý šíp, zapichnutý pod lopatkou.
,,A kde je?,“ zahrmel Galahad.
,,On…on odišiel…na Juh…,“ prúd krvi, ktorý sa náhle vyhrnul skončil jeho slová. Ciri pokývala hlavou, a mŕtvemu privrela oči. Pozrela na rytiera. Zdalo sa, akoby náhle vyrástol a zmohutnel. Uvedomil si jej pohľad, jeho červené oči upútali jej pozornosť.
,,Musím tam ísť, som pre tých ľudí hrdinom. A ty, pani, vieš kde patríš ? Vieš kde sú hrdinovia?“

VI.

,,Rýchlejšie, Ciri. Pirueta, únik, prískok, únik, pirueta. Hrome, udržuj rovnováhu, lebo spadneš. A do prdele. Vstávaj, tak vážne to zas nie je.“ 
,,A čo keď je,“ namietla malá dievčina.
,,No, dúfam, že sa postavíš. Vládzeš? Môžeme skončiť ak už nevládzeš,“ pomáhal jej vstať čiernovlasý zaklínač. 
,,Nie, ešte vládzem. Mám znovu?“
,,Hej, ale skús rýchlejšie. Pirueta, únik, prískok. Hovorím prískok, Ciri. Takto vždy dopadne, keď nespravíš prískok.“
,,A keby som namiesto toho využila ďalšiu piruetu?,“ spýtala sa zo zeme.
,,Nie. Nikdy nemôžeš vedieť, čo je za tebou. Preto prískok, aby si si pri útoku zároveň kryla chrbát. Tak, skús znovu. Poď! Rýchlejšie!“
,,Auu!,“ uniklo malej z úst.
,,Bolí? Vstávaj. Na dnes stačilo, čo myslíš? Už si doudieraná dosť.“
,,Nie, Lamberte. Ešte vládzem. Keby som to skúsila ešte raz, určite to zvládnem… Prosím.“
,,Neobmäkčíš ma, Triss by mi odtrhla…hlavu.“
,,Hmm,“ zafunela sklamaná.
,,Mala by si skôr cvičiť dýchanie. Pri tých odskokoch funíš ako keby ťa mala roztrhnúť. Dych, Ciri. Nezabúdaj na správne dýchanie.“
,,Nefuním,“ zajačala.
,,Ale ba, ako starý býk. Zajtra budeme cvičiť ďalej. Nesmieš zabúdať na parády, prískok a úniky, vždy. Hlavne parády. Tie keď zvládneš, zostane pre teba už len jediný nepriateľ, ten, ktorý stojí pred tebou. “
,,Nemôžem to ešte raz skúsiť, Lamberte?“
,,Dobre, na dnes posledný krát. Tak do toho. Útok, odskok, únik, paráda, pirueta, prískok. Netras sa tak! Drž pevne meč. Únik, pirueta. Pirueta, zabúdaš na pirueta, do šľaka. Znovu.“
,,A, mám ho!“
,,Bola si dobrá, na dievča. Tak a teraz skoč dolu.“
,,Premetom?,“ hlesla.
,,A ako inak? Ako lietajúca kačka?“
,,Naozaj to bolo dobré, Lamberte?“ 
,,Hej… Tak teraz si už môžeš zloziť šatku.“
,,Lamberte, si skvelý,“ zašvitorila.
,,Nebuď sentimentálna, Ciri. Zaklínačovi sa to nehodí. A nebola si až tak dobrá, tak sa neplaš. Postupne sa zlepšuješ, ale potrvá veľa rokov, kým budeš dobrá. Veľmi veľa.“
,,Ale ty si povedal…,“ zasmrkala a potiahla nosom.
,,Nemyslel som to tak,“ odsekol jej.
,,Lamberte?,“ spýtala sa keď sa spolu vracali k hradu.
,,Čo zase, mrňe?“
,,Budem, budem niekedy tak dobrá ako ty? Tak rýchla?“ 
,,Nikdy.“
,,Nikdy?“ 
,,Nie. Ja som zaklínač. Budem vždy rýchlejší ako ty. Vždy.“
,,A…poznáš niekoho, kto bol lepší ako ty?“
,,Geralta. Ale nikoho viac.“
,,Coen mi včera hovoril, že poznal mnohých hrdinov.“
,,Coen? Phh.“
,,A povedal, že…že…,“ koktala. 
,,No, čo múdre ti ešte povedal?“
,,Že vie, kde ich môžem nájsť.“
,,Hrdinov? No, kde teda?“
,,Na cintorínoch,“ odvetila pomaly.
,,Hhh, dobrý Coene,“ zachechtal sa.
,,Čo je? Čo ti je smiešne?“
,,Vieš, Ciri“ vzdychol. ,,Coen mal pravdu.“

VII. 

,,Vieš, kde nájdeš hrdinov?,“ zopakoval otázku.
Stále mlčala, dívala sa na spálenú osadu, ale nič nepovedala. Rytier, povestný svojou silou a mladíckou netrpezlivosťou už stratil veľa času. Jeho pery sa chystali po tretí krát zopakovať otázku. No nevydal ani hláska, zdvihnutá pravá ruka bojovníčky ho zadržala. Následne k nemu otočila hlavu.
,,Áno, viem.“
Vyskočila z pokľaku, krátko zapískala na odbehnutú kobylu a počkala, kým sa preženie popri nej. Čierna kobyla precvála okolo, Ciri sa zachytila sedla a v behu vyskočila do sedla. Zamierila k osade, nasledovaná rytierovým belušom. Obaja jazdci cválali mlčky a svoje kone hnali šialeným tryskom. Malá osada sa k nim rýchlo približovala. Čoskoro vnikli do hustého dymu.
Rýchlym cvalom minuli prvé chatrče a cez kúdole dymy prenikli do stredu osady, uprostred ktorej bola malá studňa. Celá osada horela, slamené strechy horeli veľmi rýchlo. Všade okolo cítili zápach zhoreniska. Krokom sa blížili k studni, v hustom dyme sa pri nej črtali postavy.
Keď tie zbadali prichádzajúcich jazdcov, jedna z nich sa prudko otočila a hlasno, ukazujúc na nich, niečo zakričala, ani jeden z nich nerozumel, čo. Z jeho chovania však usúdili, že sa jedná o nich, že ich očakávali. Ciri zadržala Kelpiu dvadsať metrov pred studňou.
Meče vytiahli naraz, zaklínačka a rytier. Necítili strach, necítili nič. Len smrť nepriateľa. Jedna z postáv pri studni sa oddelila a pomalým, ale istým krokom kráčala k nim. Ciri inštinktívne zbadala ďalšie postavy, ktoré sa vynorili z domov po bokoch. Pocítila aj slabé zježenie chĺpkov v zátylku. Dobre, sú aj vzadu. Obkľúčili ich. 
Mohutná postava dokráčala, zastavila sa päť krokov od hláv oboch koní. Chlap to bol mohutný a silný. Jeho tvár nenasvedčovala tomu, že patrí zabijakovi a vrahovi. Ale tvár dokáže pomýliť, Ciri však nezmiatla, vedela koho má pred sebou. Človeka, ktorý zabíjal a ktorých ona zabíjala.
Z pod krátkych, zato hustých fúzov sa ozval jeho hlas. Jeho škaredý hlas.
,,Čo tu chcete, vy dvaja?“ 
Ciri mlčala, dala mu však najavo, že ním pohŕda. Opľula ho. Jeho ruka bleskovo schytila rúčku meča za opaskom, no nevytiahla ho. Bol to zabijak, vedel sa ovládať. Koženou rukavicou si pľuvanec utrel a znovu prehovoril.
,,To druhý raz neskúšaj, ženská,“ zahrmel.
,,V mene kráľa Artuša hovor, kto si!,“ osopil sa na neho rytier.
,,Ale pozrime sa, rytier s erbom. Mladý. Jeden z tých nových sluhov toho chudáka Artuša, hehe.“
,,Mlč!,“ prerušil ho Galahad.
,,Prikáž mi, vaša jasnosť,“ zatiahol zabijak.
Ciri ho zadržala kývnutím ruky. Bielohrivák rozdupal okolitú zem, ale nepohol sa vpred. 
,,Tá mladá ťa drží pekne nakrátko, čo? Potešte sa posledným pohľadom k horám, lebo tým, že ste sem pricválali, ste sa odsúdili na smrť.“
,,Skús nás zabiť,“ navrhla mu Ciri.
Pozerali si navzájom do očí. V očiach Ciri sa črtalo odhodlanie a rýchlosť blesku, v tých jeho zbadala náznak neistoty a strachu. Vedela, že je to ten typ, čo sa s mečom odváži len na bezbranných sedliakov, ale na poriadneho bojovníka, to nie. Ale takýto boli tí najzákernejší. Potkany, krysy, ktoré zahnané do kúta, škrabú a hryzú. Prezrela si od hlavy k nohám, preskúmala každý jeden záhyb, aby zistila, čo od neho môže očakávať.
V pošve pripnutom na opasku sa jasne črtal meč, priemernej výroby. Na pravom boku, skrytý pod vestou, bol menší nôž. V rukáve jeho pravej ruky objavila náznak malej strelnej zbrani, zrejme vyvrhovacia šípka. Jeho prsty sa nervózne treli o seba, pri najbližšej príležitosti sa ju pokúsi použiť. Nedalo mu šancu, predbehla ho, aby na isto vedela, kedy zákernú zbraň použije.
,,Uvedom si s kým hovoríš,“ povedala.
,,S kým že len?“
,,So smrťou.“
,,Smrťou? Koho smrťou?,“ spýtal sa nervózne
,,Vašou,“ zašepkala.
Jeho pravica sa bleskovo vymrštila a vystrelila. Ale nezasiahla nikoho. Ciri už pri jeho poslednej otázke nenápadne vytiahla nohy zo strmeňov a pri zašeptaní kopla kobylu do slabín. Tých pár krokov Kelpia veľmi rýchlo precválala, veľmi rýchlo. Keď sa ocitli pred jeho nosom, Ciri sa zmrštila a vranka preskočila zabijaka práve vtedy, keď vystrelil. Jedno kopyto ho zasiahlo do čela, druhé do ruky.
Čierna kobyla ľahko dopadla za jeho chrbtom a cválala preč. Ciri vyskočila zo sedla, keď bola kobyla vo vzduchu a dvojitým zadným premetom doskočila opäť na zem. Prvý jej pohľad smeroval k vodcovi zabijakov, ten bol však ľahko omráčený, preto ju nezaujímal. Všimla si ako sa Galahad otáča a prudkým cvalom smeruje k trom mužom, ktorý stáli za nimi. Tých zvládne.
Potom sa jej pohľad pomaly otočil a zbadala rýchlo bežiacich nepriateľov. Zamrkala okom, stará jazva sa jej zvlnila a smrtiacim pohľadom si zmerala blížiacich nepriateľov.
,,Tak, poďte. Smrť je blízko.“
Zavírila mečom. Naznačila útok zhora, aby oklamala prvého nepriateľa. Dobehol k nej, bleskovo sa zohla, vyhla sa jeho útoku a presekla mu hrudník. Striekajúca krv pokropila jej tvár.
Rýchlo sa otočila. Piruetou sa vyhla ďalšiemu meču. Úkrok, obrat, polpirueta, útok. Ľahkým seknutím preťala krčnú tepnu, druhý zabijak bezvládne klesal k zemi.
,,Nezabúdaj na parádu, Ciri. Vždy si kry krk aj hlavu. Vždy,“ ozvalo sa jej pri uchu.
Bleskovo sa kryla. Meče zarinčali. Obrat a vzápätí prískok. Ďalší meč, útočníka z boku, sekol na prázdno. Rýchlou piruetou sa vyhla ďalším dvom útočníkom, pretočila sa pomedzi ich meče a dostala sa jednému za chrbát. Krv znovu vystrekla. 
Preniesla váhu na ľavú nohu, únik, obrat, odskok, polpirueta. Po smrteľnom seknutí sa kryla perfektnou parádou, ale tentoraz nebolo nikoho, kto ju chcel odzadu seknúť. Už ostávali len dvaja. Z boku sa však blížili ďalší piati.
Tí dvaja zaútočila na ňu samy, ale naraz. Prvému meču sa rýchlou piruetou vyhla, druhý od seba odrazila. Krytá parádou unikla s dosahu druhého zabijaka. Obrat, prískok, úder. Uderila obojručne, ale zasiahla len protivníkov meč, ktorému sa podarilo odraziť jeden z jej útokov.
Nezaváhala, pretočila sa popri ňom a rýchlo sa mu dostala za chrbát, ale seknúť nestihla. Druhý chlap sa dostal znovu blízko k nej a zaútočil. Poľahky ho odrazila, prebrala jeho energiu a rýchlou piruetou mu presekla bok.
Únik, pirueta, prískok, úder, paráda.
Spomínala na šialený tanec. Bojový tanec.
,,Videl si to, Geralte? Prešla som trojitým kyvadlom, prešla som.“
,,Áno, Ciri. Kyvadlá sa ťa ani nedotkli, ale ty si tiež nezasiahla cieľ. Zapamätaj si, že je to boj. Skutočný boj, v ktorom ide o život. Nie je to žiaden tanec, ale boj. Musíš sa snažiť svojho protivníka zasiahnuť hneď, lebo druhú šancu nemusíš dostať. Dobre si to zapamätaj. Je to boj.“
Naznačila krok doprava. Nepriateľ sa dal oklamať, skrčila sa, jeho meč preťal vzduch tesne nad jej hlavou a vyrazila do útoku. Útok viedla sprava hore nadol, nedala mu šancu. Na jeho hrudi sa objavila hlboká rana od šije k prsiam. Nádych, výdych.
A znovu. Nádych.
Upokojovala sa. Čakala na nepriateľov, mlčky stála uprostred osady.
Výdych.
,,Dýchaj zhlboka, to ťa behom boja upokojí,“ zašepkal jej nejaký hlas.
Nádych. Výdych. Na pravo od nej postrehla nejaký pohyb. Otočila sa práve vo chvíli, keď lukostrelec vystrelil. Tetiva zacvendžala, šíp vyletel. Bleskovo sa hodila na zem, šíp preletel vysoko nad jej hlavou. Nepriatelia sa blížili, musela bojovať. Strelca ale vnímala ďalej.
Prvý z blížiacich nepriateľov zaútočil. Unikla polpiruetou. Paráda, obrat, ale úder nezasadila. Vyletel šíp. Prudko ohla zápästie a plynulým sekundom ho prelomila tesne pred hrudníkom. Znovu prešla do útoku. Vyhla sa mečom, ale hneď potom stála proti bojovej sekere. Jej útok odrazila pomerne ťažko, unikla mu pomedzi nohy a svižne opäť vyskočila na nohy. 
Sekera dopadla pomaly, zdalo sa, že čas sa zastavil. Muž padal za ňou s preseknutým hrdlom. Ciri vyvolala des v radách zabijakov už prvými údermi a prvými mŕtvymi. Ale až jej úspešný odraz letiaceho šípu spôsobil paniku. Tí štyria sa na päte otočili a bežali od nej preč. Nenamáhala sa ich prenasledovať. Svoj smrtonosný pohľad zamierila na lukostrelca. Ten stál neďaleko, krytý malým plotom. Vyvaľoval na ňu užasnuté oči, stál tam ako prikovaný.
Vydala sa pomalým krokom k nemu, pamätala si jeho zákerné šípy. Kráčala svižne, mečom krúžila nad hlavou. Lukostrelec si všímal len jej oči. Oči mačky. Mačky, ktorá prináša smrť. Keď bola už len pár krokov od neho, spamätal sa. Siahol po šípe a rýchlo natiahol tetivu. Ciri sa pripravila na skok, vedela však, že by to nestihla.
,,Zaklínači umierajú, strýčko Vesemire?“
,,Nie, prečo Ciri?,“ odvetil jej zhrbený starec.
,,Nikdy nechcem umrieť. Preto sa stanem zaklínačkou.“
,,Aby sa tak stalo, dcérenka. Aby sa tak stalo.“
Napol tetivu, ale šíp nevypustil. Spoza rohu domu sa vztýčila mohutná postava za jeho chrbtom. Rýchly náprach a z mužových úst sa vyvalila krv. Zviezol sa mŕtvy na zem, za ním sa vztýčil mladý rytier. Ľavú ruku mal celú krvavú, z líca mu odkvapkávali červené kvapky.
,,Galahade! Žiješ?,“ spýtala sa úzkostlivo.
,,Áno, pani. No bielohrivák…“
,,Čo sa stalo? Mala som byť pri tebe…“
,,Nič. Jeden s tých banditov mal kopiju, s ktorou sa na mňa vyrútil neočakávane. Nestihol som sa brániť. Koňa prepichol a mňa vyhodilo zo sedla. Chlapa som dostal. Nech mu je zem ťažká!,“ vypovedal.
,,Mala som byť pri tebe. Mala. Mrzí ma to.“
,,To nič. Ale boj sa ešte neskončil, pozri.“
Otočila sa za jeho prstom. Medzi kúdolmi dymu stála osamotená postava. Vodca zabijakov, ktorého Kelpia omráčila. Teraz sa znovu postavil. Lomcovala ním zlosť. Všade, kde pozrel boli jeho ľudia. Mŕtvy. Dosekaný nejakou ženskou a mladíkom. Zúril. Na čele si nahmatal zrazeninu. Sykol. Ciri vykročila.
,,Prenechaj mi ho, pani. Ja ho zabijem,“ zadržal ju za rukáv.
,,Nie, to ti nedovolím. Pusť ma!,“ vytrhla sa mu.
,,Ciri?“
,,Ciri?,“ spýtala sa s údivom. ,,Počúvam.“
,,Vráť sa mi,“ zašepkal.
,,Vrátim sa, neboj. Vrátim sa.“
Kráčala k nemu. Vnímala jeho zlosť, vedela, že sa dopustí chyby. Osudnej, poslednej, smrtiacej. Zastala tri kroky pred ním. Všimla si jeho nôh. Pomaly si svojho soka premerala. A začala krúžiť. 
,,Už vieš kto som?“
,,Si striga, beštia. Z kurvy materi,“ zasyčal.
Ciri mlčala. Krúžila okolo neho. Stále dokola. Prechádzala z krytu do útočnej pozície, ale neuderila. Čakala. Jej čas príde. 
Krúžila.
,,Čo tancuješ, beštia?“
,,Tanec smrti,“ odvetila pokojne. 
,,Phh, skús ma teda zabiť.“
Jeho ľavé oko jemne mrklo, pravou nohou bleskovo vykročil. Naznačil útok zdola, ale bojovníčku nezmiatol. Únik a meče sa zrazili. Nevyužila jeho nechránené miesto, obratom sa vyhla jeho druhej ruke, v ktorej sa ocitol nôž. Mohla prebrať iniciatívu, ale neurobila tak. Nech sa len bojí. Smrť mu kráča za pätami.
Krúžila, znovu uderil, znovu ho odrazila. Únik, obrat, odskok, ale úder nie. Znovu. A znovu. Na mužovej tvári sa objavil pot. Neprestal útočiť. Sekal zdola, zo strán, zhora, po obrate, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ale bojovníčku nezasiahol. Vždy sa ich meče neškodne zrazili. Dochádzali mu sily. 
Znovu zaútočil, s útokom stratil zvyšok svojich síl. Po tvrdom odraze jeho útoku sa zapotácal. A vtedy zaútočila. Náhle, ako blesk z jasného neba. Napriahla sa, sekla s polpiruety a zásah bol neodvratný. Neľudsky vykríkol. Cez celú ruku sa mu objavila červená stuha.
Ale Ciri neprestala. Odskok, pirueta a úder. Chrbát sa mu sfarbil krvou. Znovu unikla a znovu sekla. Presekla druhú ruku, zabijakovi ostal len krvavý pahýľ. Padol na kolená, zdvihol obočie. Nad sebou ju uvidel. Pokojnú a vyrovnanú smrtku. Krvou podliatymi očami si uvedomoval jej meč. 
Vnímal už len meč. Nevidel osadu, mŕtvych, bojovníčku. Celým jeho vesmírom sa stal ten meč. Postrehol jeho pomalý pohyb, útočil z výšky a úder mieril na jeho hlavu. Zablesklo sa mu pred očami. Nepocítil nič. Na zem neďaleko jeho niečo duto dopadlo. Do sveta to vrhalo vyplašený pohľad mŕtvych očí.
Ciri naposledy zavírila mečom. Blesk ju oslepil, zviezla sa na zem.
Mŕtva.
Ako mŕtva… 

VIII. 

Záblesk skončil. Krátke oslepenie pominulo. Otvorila oči. 
Ležala uprostred osady, blízko studni. Okolo nej vládlo záhadné šero prerastajúce do fialovo čiernej tmy, z ktorej sa k nej valili sivé výpary. Pohla sa. Svet sa zavlnil. Zarazilo ju to. Zdvihla ruku. Vlnenie. 
Rýchlo vyskočila. Celá osada vyskočila a znovu dopadla, všade vnímala vzdušné vlnenie. Zdvihla hlavu. Obloha nad hlavou, sýto zelená, prelievajúc sa od obzoru k obzoru ako more, ju očarila. Sklonila hlavu. Uvidela rytiera stáť neďaleko, v nezvyčajnej polohe. Zdalo sa jej, akoby uprostred behu zastal a nemohol sa pohnúť. Zakričala na neho.
Za jej chrbtom sa z oslepujúcej žiary, s hrmotom tisícky cválajúcich koní, vymanil jednorožec. Biely ako sneh, od hlavy až po koniec chvosta. Len nozdry mal ružové a oči čierne na uhol. Pri cvale mu viala strieborná hriva. Docválal až k nej, a pomaly, veľmi opatrne si hlávku s rohom oprel o jej plece. 
,,Nepočuje ťa, Hviezdoočko.“
,,Koník,“ uvítala ho.
,,Áno, som to ja. Ihuarraqax. Prišiel som ťa oslobodiť.“
,,Ach, koník,“ vzdychla a nežne ho pohladkala po šiji.
,,Dosť bolo zabíjania, oslobodíme ťa.“
Nestihla nič namietnuť. Za bielym jednorožcom sa objavili desiatky nádherných koní. So striebornými rohmi. Hnedé, biele, strieborné. A jeden modrý. Ten bol najmenší. Zastali dvadsať krokov za Ihuarraqaxom. Zaerdžali na uvítanie. Biely koník pohodil hlavou. Zo stáda vyšli dvaja jednorožci. Ten modrý, a veľký sivý jednorožec, so zlatou hrivou.
Pomaly dokráčali k nej. Zastali po boku koníka. Svojou rýchlou rečou prehodili pár slov. Dôležitých slov. Ciri čakala mlčky. Po chvíli koník otočil hlavou a znovu sa jej pozeral do očí. Jeho roh sa zaleskol pod útokom žiarivého svetla, prichádzajúceho svetla.
Ciri sa otočila. Zo zelenej oblohe sa pomaly spúšťal zlatý oblak, jeho okraj vrhal lúče na svet pod ním. Ako sa približoval k nej, začala si uvedomovať obraz v jeho vnútri. Čím bol bližšie, tým si ho uvedomovala intenzívnejšie. Postupne začala rozoznávať, čo zobrazuje. 
Uvedomila si zrkadlový odraz hladiny, ktorý spočiatku vyplňoval celý oblak. Potom postrehla zelený ostrov, do ktorého neúnavne bičoval morský príboj. Zlatisté pláže sa leskli pod slnečnými lúčmi, na pobreží lietali stovky čajok a albatrosov. Jasne počula ich krik. Volanie mora.
Pohľad na ostrov sa čoraz viac zväčšoval. Čoskoro sa celé more z obrazu vytratilo a Ciri si uvedomovala sýte lúky, obkolesené vysokými lesmi. Vnímala les z pohľadu letiaceho škovránka. Prudkým letom vnikla pod koruny stromov. Preletela pomedzi husto rastúce jelše a duby a znovu sa ocitla na širokom priestranstve.
Tam, uprostred zelenej čistiny, stál mohutný buk, jediný, ktorý tu videla. Jej pohľad mieril stále bližšie k starému stromu. Niečo ju veľmi priťahovalo. Začala krúžiť okolo kmeňa. Obletela mohutný strom a na druhej strane zbadala dvoch ľudí, navzájom sa objímajúcich. 
,,Geralte! Yennefer!,“ vykríkla do tmy.
Obraz sa stratil. Ciri mlčala, čakala na vysvetlenie. Uvidela tých, ktorých milovala viac ako, seba. S ktorými chcela žiť, ale krutý osud jej to nedovolil. Koník sa jej nežne dotkol. Ten vzrušujúci pocit z jeho dotyku prehnal jej telom nádherný kŕč rozkoše.
,,A teraz sa pozri tam,“ riekol a pohodil hlavu na bok.
Ciri poslúchla. Z oslepujúcej žiary začala vnímať druhý obraz. Namiesto širokého mora uvidela nekonečné zelené prérie s množstvom lesov. Na tej pláni bolo veľa hradov, veľa dedín. Boli prériou a lesmi ohraničené ako malé ostrovčeky v obrovskom zelenom mori. 
Jej pohľad upútala jedna z prérií. Medzi zelenými lúkami kvitlo veľa nádherných kvetov, najmä šalvia. Zastala nad jedným z kríkov a vnímal nádherné rastliny. Pohoda toho obrazu sa preniesla aj do jej srdca. Zrazu sa obraz zvlnil a ona zbadala dva kone, ktoré precválali okolo nej.
Zachytila sa ich rýchleho cvalu a obzerala si nádherné kone. Prvý bol sivák so striebornou hviezdou na šiji. Každým svalom vyjadroval svoj pocit zo zdravého behu po prérií. Sprevádzala ho nádherná čierna kobyla. Bola to Kelpia.
V sedle siváka sedel zlatovlasý mladík a zasnene sa pozeral na jazdca vedľa neho. Na jazdkyňu. Tá mu jeho pohľady veľakrát opätovala. Jej dlhé vlasy vo vejúcom vetre nemohli skryť jej peknú tvár. Jedinou chybou jej krásy bola stará jazva pod ľavým okom. Bola to však tak malá ranka, že ju takmer nebolo vidieť.
Vedela koho má pred sebou. Šťastného Galahada a seba, mladú ženu. Zatvorila oči, obraz zmizol. Keď ich znovu otvorila zvlhčila svoju tvár malo slzou. Kvapka pomaly stekala dolu po líci. Prešla malou jamkou a stekala ďalej. Zastavila sa malej jamôčke na brade. Po chvíli opustila jej tvár a padala dolu. Dlhý roh ju zachytil a pohltil jej svetlo.
Lesk ju prebudil z premýšľania. Jej Koník, Ihuarraqax tam stál ďalej.
,,Prišiel som ti pomôcť. Ukončíme tvoje trápenie.“
,,To nikto nedokáže, koník.“
,,Pokúsim sa, Hviezdoočko. Máš na výber. Prenesieme ťa tam, kde si to vyvolí tvoje srdce. Ver mi.“
,,Verím ti,“ zašeptala.
,,Dobre. Sú dve možnosti. Šťastný život vedľa tvojho zaklínača a jeho čarodejníčky, ale so všetkými útrapami a spomienkami toho života. Naďalej budeš zaklínačkou. Budeš zabíjať. Neustále. Netvory, okrídlené beštie a ľudí. Zabijakov, vrahov. Nakoniec sa staneš ako jedna z tých, pred ktorými si utekala. Jedna z nich, Hviezdoočko.“
,,Bonhart, Rience…,“ zaspomínala.
,,Áno. A zabudneš na toho rytiera. Navždy. Ak si vyvolíš život s mečom v ruke, vyvolíš si to navždy. Už nikdy ti nepomôžem.“
,,Ty ma opustíš? Ty, Koník?“
,,Máš vlastný svet. Ja žijem v tom svojom. Naše svety sú vzdialené časom. A sú tak rozdielne,“ zašepkal. ,,Druhá možnosť je zostať s ním a urobiť ho šťastným. Ale nie mečom. Má ťa rád, a ja viem, že aj ty máš rada jeho. Ja ti radím, zostaň s ním. Ale keď si zvolíš život po jeho boku už tých dvoch nikdy neuvidíš.“
,,Nikdy…,“ zašomrala si popod nos.
,,V rozhodnutí ti pomôže, dúfam, tento dar. Mladý Ahiareeix má silu mladosti, je plný sily. Sám sa rozhodol, že ti daruje svoj strieborný roh, aby ťa zachránil. Je to môj syn, chce ti poďakovať, za to, že si ma zachránila.“
Modrý jednorožec podišiel bližšie k nej. Pokorne sklonil hlavu a strieborný roh jej položil do lona. Ciri mlčala. Mala slzy na krajíčku, ale rozhodla sa, že plakať nebude. Zdvihla sa a pohladila mladého jednorožca.
,,Rozhodni sa, Hviezdoočko. Už nemáme veľa času. Brána sa zatvára. Rozhodni sa!“
,,Ďakujem ti, Ahiareeix, tvoj dar ale nemôžem prijať.“
Vstala. Prešla k zlatistému oblaku. Smutnými očami sa pozerala na šťastne sa objímajúcich ľudí. Nie, plakať nebude.
,,Geralte…zbohom.“
Otočila sa a vykročila k oslepujúcej žiare. Koník vyronil slzu. Bude mu chýbať, ona a aj on.
,,Zbohom, Hviezdoočko. Zbohom Ahiareeix.“ 

IX.

Prériou cválali dvaja jazdci na nádherných koňoch. Cválali v ústrety noci, nočné tiene začali dopadať na okolitú krajinu. Jazdci však cválali ďalej, nedali sa ničím zastaviť. Ani nocou. Ich nádherné kone neboli vôbec unavené, cválali sviežo, šťastné s behu po voľnej krajine.
Vyšli na malý pahorok a tam zastavili. Obidva kone stáli blízko seba. Jazdci sa držali za ruky. Vlastne jazdec držal ruky krásnej mladej ženy. Dlho si prezerali krajinu pod pahorkom. A potom za svitu prvých hviezd si pozreli do očí. Dlho, veľmi dlho.
Mlčali. Vychutnávali si túto nádhernú chvíľu. Každá sekunda sa im zdala dňom, každá uplynutá minúta rokom. Pozerali si do očí celú večnosť. A navždy budú. Až do konca svojich dní.
,,Ciri?“
,,Áno, Galahade?“
,,Pôjdeš som mnou na Camaalot? K Merlinovi?“
,,Hmm, nie. Nepôjdem.“
Pustil jej ruky, čarovná chvíľa sa vytratila do nenávratna. Jeho velikánsku radosť schladila jej posledná veta. Až na kosť. Ciri ho chápala, ale mlčala. Ale keď sa trápil už dosť dlho, ticho prerušila.
,,Nepôjdem s tebou k Merlinovi, Galahade. Ale pôjdem s tebou hoc aj na kraj sveta, ak sa tam vyberieš,“ zašepkala pomaly.
,,Ach, Ciri,“ jas v jeho očiach sa znovu rozjasnil. ,,Zľakol som sa, že ťa znovu stratím, teraz, keď sme sa, konečne, našli.“
,,Navždy zostanem s tebou.“
,,Nech sa tak stane.“
Jeho žrebec súhlasne zaerdžal. Rytier sa sklonil a jemne, ale dlho ho hladkal po šiji. Prstami sa prehrabával v nádhernej sivomodrej hrive.
,,Je rozumný.“
,,To je, veď vie, že ťa mám rada.“
,,Aj ja ťa ľúbim, Ciri.“
,,Viem. Ja to dobre viem.“
,,Zaujímalo by ma, kde sa tam zjavil. Sám a taký nádherný.“
,,Je to môj strieborný roh,“
,,Čože?“
,,Ty máš svoju legendu, svoje tajomstvo. Ja mám zas za legendu jeho.“
Odmlčali sa. Rytier uvažoval. A nakoniec položil poslednú otázku.
,,Ciri, si môj strieborný roh?“
,,Áno, Galahade, som. A teraz…Vpred, Kelpia!“
Stisla boky čiernej kobyly a vyrazila do cvalu. Rytier neváhal a so sivákom sa rozbehol za ňou. Znovu cválali bok po boku proti noci. Onedlho ich milosrdná noc prikryla svojim čiernym plášťom. Práve včas, lebo tí dvaja sa začali vášnivo bozkávať za jazdy. Žrebec si s kobylou vymenil súhlasný pohľad a ďalej cválali tesne pri sebe, aby to tým dvom na hore umožnili, čo najjednoduchšie. Čoskoro sa všetci štyria stratili v tme. Navždy.
Na večné časy.

Microsoft VBScript runtime error '800a0006'

Overflow: 'CInt'

/includes/funkce.asp, line 373