Zoner.cz |  Czechia.com |  Inshop.cz |  Interval.cz |  CA Czechia.cz |  InMail.cz  Hostováno na serverech CZECHIA.cz
Oficiální stránky v ČR
Home > Čtenáři > Povídky > Šťastie
Hlavní
Biografie
Bibliografie
Recenze
Galerie (567)
Postavy z knih
Odkazy
Vše o hře
Novinky
Vše o filmu
Novinky
Galerie (140)
Herci
Anketa
Rozhovory
Komentáře (3510)
Protest
Download
FAQ
Čtenáři
Klub AS
Soutěž
Fórum
Ankety
Nej Yennefer
Povídky
(63)
Facebook stránky
Ostatní
Zakl. jako sexuální idol
AS ve slovníku spis.
Články AS
Dřevárny (kdy, kde)
Cony a setkání
Erby států a rytířů
Hra
Kalendář
Testy znalostí
Inspirace AS
Mapy světa AS
Povídky AS
Mistr Geralt zabiják
Rodokmeny
Slovník Starší mluvy
Zaklínačská znamení
Komixy
Systém
Fulltextové vyhledávání:
Zasílání novinek mailem:

Kolik je 36 / 6:
Aktuálně ve fóru

KOLKATA CALL GIRL - 13.03.2024 14:41:00
...

DExWtSbs - 04.01.2024 20:59:00
Pravda, chtělo by to trochu vyspamit...

DExWtSbs - 04.01.2024 20:57:00
A já žiju :-)...

DExWtSbs - 04.01.2024 12:33:00
Vojín XY hlásí příchod :-D...

DExWtSbs - 04.01.2024 12:32:00
Jasan :-)...

DExWtSbs - 04.01.2024 12:30:00
No, černý dryády bych přežil, černí a...

DExWtSbs - 04.01.2024 12:27:00
Už ani Kikina se slečnou dcerou nevyd...

DExWtSbs - 03.01.2024 9:36:00
s tebou? dva :)...

DExWtSbs - 03.01.2024 9:07:00
Kolik nás tu zbylo, že jsem tak směle...

DExWtSbs - 03.01.2024 1:05:00
Jasně :)...

Šťastie
Leto 

I.
Na úzkej ceste vedúcej hustým borovicovým lesom už bolo šero; na tmavej oblohe sa práve objavil sýto-oranžový polmesiac. Kolesá vozov v pieskovej ceste zanechávali zreteľné koľaje.
Silný muž stojaci na kozlíku prvého voza sa postavil a tak, aby ho počuli aj vzadu, zakričal: „Ešte kúsok. Polovicu míle odtiaľto je táborisko. Tam zastavíme.“ Nesúhlasné mrmlanie ignoroval a popohnal koňa bičom.
Niekoľko párov červenkastých očí svietilo do tmy. Dravci čakali. Cítili hlad a príjemné očakávanie; korisť prichádzala. Potichu, ako tiene ju sledovali už niekoľko dní. Lov sa konečne chýlil ku koncu. Desať obrovských čiernych zvierat sa ako na povel nehlučne zdvihlo. Kráčali pomaly, nebojácne a majestátne.
„Pozrite tam!“ ozval sa výkrik. Kone ťahajúci prvý voz sa postavili na zadné a splašene erdžali. Po ceste priamo oproti karaváne krokom prichádzal obrovský čiernosivý vlk veľkosti dospelého medveďa.
„Tam sú ďalší,“ hystericky zajačala mladá žena. Skutočne, prichádzali zo všetkých strán, pomaly, bez strachu, sebaisto.
„Frederick!“ zakričal znova prvý muž neprirodzene skresleným hlasom. Frederick bol jeden zo žoldnierov sprevádzajúcich inak neozbrojenú kupeckú karavánu. Cesta do Dorianu bývala bezpečná a nikto nepredpokladal žiadne problémy. Preto kupcov sprevádzali iba traja najatý muži na koňoch. Podľa výzoru tam však boli viac-menej pre efekt.
Ďalšie kone sa splašili, niekoľko vozov sa zrazilo. Jeden z pohoničov sa pokúsil obrátiť voz, ale skončil v priekope na kraji. Napätie stúpalo, dravci sa pomaly približovali, vyzeralo to, že si strach svojich obetí vychutnávajú.
Oslovený žoldnier vytiahol veľký samostriel a namieril ho na jednu z príšer. Počínal si nešikovne, očividne veľa skúseností zo zbraňami nemal. Vystreliť, už nestihol, pretože šelmy vyrazili ako šípy.
Onedlho v lese opäť zavládlo ticho. 
Mláďatá boli spokojné, dnes sa nažrali do sýtosti.

II.
Yennefer sedela pred zrkadlom a rozčesávala si dlhé čierne zvlnené vlasy. Nočná košeľa z čierneho hodvábu jej sadla ako uliata. Čiernu mala obzvlášť rada. Vždy s úsmevom dodávala, že sa lepšie hodí k jej charakteru. A potom nepochybne, lepšie zdôrazňovala jej dokonalú štíhlu postavu.
Rozčesávanie neposlušných vlasov bola súčasť jej ranného rituálu. Priatelia si z toho robievali žarty, ale ona na to nedbala. Svoje zvyky zásadne nemenila. Starého psa nový kúskom nenaučíš, hovorievalo sa a na Yennefer sa to hodilo dosť presne. Jej skutočný vek by mnohých prekvapil.
Bola totiž čarodejka.
Aj po dlhej procedúre neskrotiteľné havranie vlasy vyzerali podobne ako predtým, ale málokto sa jej to odvážil povedať. Podobné poznámky neznášala. Neznášala veľa vecí a ak niekto nechcel skončiť ako biela myš pod posteľou, veru – nebolo radno ju provokovať.
Obzvlášť nie dnes.
Mrzutú náladu mala už niekoľko týždňov, lenže dnes, to vyzeralo na vrchol. Malátne sa prisunula k oknu. Počasie umocnilo už bez tak melancholickú náladu. Bolo zatiahnuté, akoby sa schyľovalo k búrke. Nepršalo. Oblohou sa tiahli tmavomodré mraky.
Ako v ten deň.
Veľký prúžkovaný sivý kocúr, sediaci dovtedy vedľa na vysokej vyrezávanej posteli, vycítil atmosféru a tiež zatúžil po pozornosti. Lenivo sa pretiahol, priskočil bližšie a začal sa jej obtierať okolo nôh. Huňatý chvost ju pošteklil.
„Vypadni, Gabriel,“ zašepkala zlostne čarodejka.
Zavrčal a naštvane utiekol do vedľajšej miestnosti.
Nikto ma dnes nevidí, nikto sa ma dnes nebude dotýkať.
Rok sa nevideli.
Už dávno si myslela, že sa takýchto prízemných pudov zbavila. Omyl. Stále potrebovala cítiť niekoho blízkosť. Rada bývala sama. Málokto jej rozumel. 
Čo vlastne hľadám?
Rozhliadla sa po miestnosti, jej pohľad spočinul na lesklej sklenenej guli medovej farby. Nečakane niekto rázne zabúchal na vstupné dvere. Reagovala pomaly, akoby sa prebúdzala zo sna. Teraz tu skutočne nikoho nepotrebujem! Ústa sa jej skrivili do divokého úškľabku.
„Von!“ zasyčala. Do toho jediného slova vložila všetku silu, ktorú sa jej podarilo zmobilizovať. Chvíľu sa zdanlivo nedialo nič, potom sa ozval výkrik a zvuky panického úteku. Vybehla k oknu; tučný nízky chlap utekal, akoby sa práve stretol s príšerou. Dychčal tak, až sa zľakla, že ho namieste trafí šľak. Keď dobehol na koniec námestia, na chvíľu zastal a otočil sa. Bol to kupec Donatien.
Pokrútila hlavou.
Chlapče, chlapče zase problémy zo ženou? A ja ťa mám z toho ťahať..

*

Geralt si hovel v kúpeľoch. Voda v dubovej kadi, kde sedel, mala príjemnú teplotu a proti jeho očakávaniu bola celkom čistá. Cítil sa fajn, akurát majiteľ kúpeľov, nízky chudý chlapík menom Wenck, nekonečne rozvláčne rozprával miestne klebety a nedal sa zastaviť. Našťastie, ktosi zaklepal na dvere a zavolal ho preč.
„Aby som nezabudol,“ povedal, keď odchádzal, „vybral som ti spoločnosť, pozornosť podniku...“
„Nepotrebujem žiadne kurvy,“ chcel odpovedať Geralt, rýchlo si to však rozmyslel, pretože dve dievčatá, čo práve vošli, boli skutočne očarujúce. Nižšia bacuľatá brunetka sa predstavila ako Júlia, vysoká čiernovláska s postavou atlétky ako Sheana. Sheana vyzerala ako polelfka. Dievčatá boli síce oblečené, ale tak rafinovane, že šaty viac odkrývali, ako zakrývali. Rozhovor plynul veľmi prirodzene, dievčatá boli až nezvyklo milé a inteligentné.
„Dúfam, že to nemáš na nás,“ zachichotala sa Sheana a ukázala na dlhý meč s čiernou ryhovanou rukoväťou ležiaci na blízkom stolíku. 
„Jedine,“ zažartoval, „že by si zrazu sa zmenila na upírku.“
„Stáva sa to?“ spýtala sa a vycerila zuby.
Všetci sa rozosmiali. 
Nohy si preložila krížom v takom uhle, že cez kratučkú sukienku mal výhľad až... tam. Nepochyboval, že to spravila vedome a zámerne. Vyzývavo sa pohladila sa po prsiach; malé bradavky cez tenkú látku svietili ako dve černice. 
Poď!
Geralt mávol rukou na druhé dievča, čím mu naznačil, aby sa vzdialilo. Dvere sa zavreli a čiernovláska sa víťazoslávne usmiala. Podišla tak blízko, že pocítil teplo jej mladého tela. Zo skrinky zakrytej bielym plátnom vytiahla brúsenú sklenenú karafu a pokropila vodu olejom. Príjemná mandľová vôňa sa rozliala po celej miestnosti. 
To som asi fakt vážený hosť.
Geralt sa usmial. Aj Sheana sa zasmiala – celkom ako slniečko a v jej ústach sa zablysli dva rady drobných bielych zubov. Mala peknú súmernú tvár, ostro rezané črty a bola príšerne neprirodzene nalíčená. Geralta najviac zaujali jej oči. Boli modré, farby čerstvo zakalenej ocele takmer bez beľma. 
„Ty si elfka!“ vyhŕkol užasnuto.
Prikývla. Odložila kúpeľnú atrapu blúzky a bez stopy hanby sa začala hladiť. Keď videla, že ho to dostatočne zaujalo, začala jemne hladiť aj jeho. Profesionálne, úsporne, účinne. Jej drobné prsníky naňho svojimi hrotmi mierili ako dve šipky. Geralt opätoval dotyky, ale čosi mu bránilo uvoľniť sa.
„Prečo robíš prostitútku?“
Nedokázal pochopiť, čo robí čistokrvná elfka v mestských kúpeľoch. Elfovia boli hrdý, ich odstup, ba často až pohŕdanie ľuďmi, boli široko známe. Geralt si Starší národ, ako im hovorievali, vážil a vidieť elfku v bordeli pre ľudí, sa mu zdalo ponižujúce.
„Baví ma to!“
Prehliadol jej nútený úsmev a pokrútil hlavou. Klame dosť nešikovne, pomyslel si. Čo si myslí, že som slepý? 
„Bež preč, je mi ťa ľúto... nemôžem sa s tebou vyspať. Nevedel som, že si elfka.“
Zneistela. Keď prechádzala cez dvere, rozplakala sa. Geralt si vôbec nevšimol, akú hrala komédiu. Geralt sedel sám, pozeral bezcieľne do neurčita a zrazu sa cítil mizerne. Čo mi chýba? 

*

Yennefer zobrala kryštálovú guľu a sústredene spamäti odriekala jasnovidnú formulku. Dlhý čas bolo vidieť len prevaľujúcu sa hmlu. Zrazu ho uvidela. 
Miláčik!
Usmiala sa. Ale keď jej oči padli na polonahú krásavicu, hladiacu ho po hrudi, radosť vystriedal nával hnevu.
„Ó, Melitelé! To je ale bastard!“ zakliala, „ten zkurvysyn! Ja tu smutním, spomínam a on sa kurví s prostitútkami.“ Ako v nej vzbĺkol hnev, obraz okamžite zmizol. Odstrčila magickú guľu a podišla k oknu. Počasie sa nezmenilo. Tmavomodré a šedé mraky. Kocúr zacítil novú príležitosť a začal sa k nej túliť.
„Čo ty na to, Gabriel?!“
Mačka tichučko zavrčala. Yennefer sa sústredila. Obyčajne to dalo to značnú námahu, dorozumieť sa s kocúrom, ale robila to rada. Paradoxne si totiž s ním rozumela viac, ako s väčšinou ľudí.
„Máš pravdu... veď ja som robila to isté.“
Hmla sa rozplynula a scéna sa znova vyjasnila.
Dievčina zmizla. Geralt bol sám.
„Skutočne bordel,“ vzdychla čarodejka, „no dobre. Odpustíme mu nie? Vyzerá to na Oxenfurt. Hm... tak blízko... skúsime tomu trocha pomôcť...“

*

Geralt sedel v jednej miestnej krčme a zádumčivé myšlienky hojne zalieval alkoholom. Dúfal, že dostatočné množstvo miestneho piva a nejaký druh tunajšej pálenky, mimochodom vyzerajúcej dosť podozrivo, spláchnu jeho beznádej. Pravdupovediac moc sa mu nedarilo, ale po každom poháriku zadúfal, že ten ďalší, už to spraví. Hlučná parta okolo neho ho v tom podporovala, zvlášť keď nalieval aj im.
Leto sa chýlilo ku koncu. Bol to dobrý rok, rozmýšľal. Málo, ale dobre platenej práce, mešec na prasknutie plný, predsa v duši prázdno.
Čo vlastne hľadám?
Mám sa ako prasa v žite, nič mi nechýba... aj tak sa cítim mizerne.
„Krčmár! Ešte trocha pálenky! Veď žijeme len raz!“
Ráno sa prebudil pod stolom. Spoločníci zmizli. Cítil sa obzvlášť mizerne. Mal dokonalé ‚okno‘, ale žiaľ to, čo chcel zabudnúť, si pamätal dokonale.
Prázdnota!
Uplynulo niekoľko hodín. Sedel opäť v krčme, hlava mu padala na stôl. Dievča s tmavým silným vrkočom, siahajúcim mu až po zadok, prinieslo misku s teplou domácou polievkou. Mala okrúhlu broskyňovú tváričku a pekné modré oči. Keď sa k nemu pri servírovaní nahla, do ucha jej zašepkal kompliment. Zjajkla, vyvalila oči a začervenala sa ako pivoňka. Geralt sa prívetivo usmial a jemne sa dotkol jej ruky. Dievčina ucukla, rýchlo sa otočila a už jej nebolo.
Ani sa neobzrela.
Opäť bol sám.
Pomôže mi z toho žena?
Hlava bolela, ako by mala o chvíľu puknúť.
Do miestnosti vošli dvaja muži. Nízky tučný chlapík mal okrúhlu tvár a krátke čierne fúziky. Druhý bol vysoký, zavalitý, s tvárou poďobanou ako od neštovíc. Za opaskom sa mu hompáľala dýka, vyzeral ako bandita. Tlsťoch podišiel bližšie. 
„Ty si vraj Geralt, zaklínač?“
Geralt mlčal, nezaujato pozeral prišelcovi do očí. Prichádzajúci zrejme otázku považoval za rečnícku, pretože nečakal na odpoveď a pokračoval: „Volám sa Falkenberg. Starosta. Zajtra vyráža do Novigradu dôležitý náklad kupca Milesa. Budeš ho sprevádzať.“
Starostov hlas znel nafúkane a nepripúšťal odpor.
„Kupcov nesprevádzam.“
„Pôjdeš do Novigradu,“ pokojne zopakoval starosta a sebavedome sa usmial.
Geralt ho ignoroval, otočil sa a ďalej konzumoval polievku. Bolo mu zle, jedlo v žalúdku sa mu prevracalo.
Druhý chlap s výzorom banditu vyzeral naštvane. Bolo vidieť, že v tvári sčervenel. „Ja mu dohovorím,“ zafunel smerom k starostovi.
Geralt zdvihol zrak, v očiach nefalšované prekvapenie. Premeral si starostovu gorilu a mal čo robiť, aby nevyprskol.
Namyslený moriak!
Nevie, s kým má tú česť. Normálne by s podobnými buranmi nestrácal čas, ale dnes mal sto chutí mu napráskať.
Starosta mierne zneistel, prekrížil si ruky na prsiach a na čele sa mu objavilo zopár kvapiek potu.
„Požiadali nás z chrámu Veľkej Matky Melitelé. Súrne. Cesty sú dnes nebezpečné, voz s nákladom musí doraziť najneskôr o tri dni, bezpečne a bez problémov. Pôjde iba kupec s dvomi mužmi, jedným vozom a zaklínač – tak si to želá chrám.“
„Dajte mi pokoj!“
Geralt provokoval zámerne. Gorile, ktorá doprevádzala starostu, vzbĺkli v očiach plamienky, vyrazil a chystal sa ho udrieť do tváre. Než rana dopadla, Geralt odskočil a útočník sa natiahol na dubový stôl. Nechápavo zíral a funel ako býk v aréne. 
„Falkenberg, pošli tú atrapu von.“
Chlap spoza opaska vytiahol tenkú dýku a znova sa rozbehol. Znova preletel mimo. Teraz už besnel ako býk v aréne. A Geralt sa úprimne zabával. „Nechceš si vsadiť starosta?“ smial sa.
Chlap sa zberal k ďalšiemu útoku.
„Zmizni Paulie!“ povedal starosta, očividne výkonom svojho osobného strážcu sklamaný.
Keď ostali sami, starosta chvíľu mlčal. Potom zúžil pery do tenkej úzkej linky a povedal: „Geralt, ak chceš počuť moju radu, žiadosť chrámu Matky Melitelé, nie je bezpečné odmietnuť...“

*

Kupec Miles stúpal po točitých schodoch. Podchvíľou musel zastaviť, aby sa vydýchal. Chrámový sluha, ktorý šiel niekoľko krokov pred ním, sa obzrel, na tvári mal pohŕdavý úsmev.
„Tu počkáš!“
Kupec osamel. Rozhliadol sa. Udržovaná kvetinová záhrada, ho nijak zvlášť nenadchla. Nemal vzťah ku kráse. Prešiel po úzkom chodníku z drobných bielych kamienkov. Trávnik bol bledozelenej farby a vyzeral ako z machu. Nohou okúsil, či je pravý. Bol pravý a mäkučký ako zo zamatu. Na konci záhrady bola zašedlá kamenná lavica. S viditeľnou úľavou sa posadil.
Nechávajú ma čakaj, fľandry!
Tovar – náklad kadidla pre chrám, odovzdal už pred dvoma dňami. Zostávala už iba odmena. Vidina blyštivých zlatých dukátov ho príjemne vzrušila.
Sladká odmena.
Do parku vkročila mladá žena oblečená v čiernych lesklých šatách tesne obopínajúcich telo. Na krku v strede veľkého výstrihu jej visela čierna hviezda veľkosti detskej dlane. Medailón vyzeral ako z kameňa a bol posádzaný drobnými drahokamami. Obsidián a brilianty – odhadol kupec skúseným okom cenu prívesku. Potom jeho pohľad spočinul na žene. Zdala sa mu neskutočne príťažlivá. Spomenul si všetko, čo sa rozprávalo o uvoľnených mravoch chrámových kňažiek a začal sa potiť.
„Poznáš ma?“ spýtala sa žena. Hlas mala sladký ako med. 
Bol očarený. Koktal: „nevyzeráš ako kňažka. Priniesla si moju odmenu?“
„Odmenu? Ale áno.“
Nasucho preglgol. Zdalo sa mu, akoby sa mu v hrdle vytvorila guča, znemožňujúca rozprávať.
„Čo bola tvoja úloha?“ povedala, ako keby vykríkla rozkaz.
„Priviezol som kadidlo... Odovzdal som všetko, už predvčerom. Kňažky všetko prevzali,“ povedal kupec nervózne, stále viac strácal svoju pôvodnú istotu. Na čele mu vyrazili ďalšie kvapky potu.
„Rozpomeň sa kupčík! Koho si mal ku mne priviesť?! Kde je Geralt?“
Hlas ženy bol zrazu ako ľad.
Dostaneš odmenu!
„Zmizol ešte v ten deň, ako sme dorazili do Novigradu. Nemôžem za to. Ako duch. No, zmizol celkom ako duch.“
Zľakol sa a zatváril previnilo.
„Dobre kupčík, už to nebudeme rozvádzať. Škoda.“
Zlyhal si !
Uprene sa mu pozrela do očí. Jej oči boli studené ako oči loviaceho predátora a úplne ho zhypnotizovali. Zúfalo sa snažil ovládnuť, ale nedokázal odvrátiť zrak. Pristúpila celkom blízko. Dotkla sa ho kolenami a chladne sa usmiala.
Pokúsil sa ujsť. Márne, ku kameňu lavice bol ako prikovaný. Chytila ho za ruky a niečo šepkala. Cítil ako sa doňho vlieva pulzujúca živočíšna vášeň. Rukami mu z miesta dotyku prebehlo mrazenie. Prechádzalo ďalej do ramien, do pŕs i dolu, hlboko do lona. Pred očami mu tancovali čierne a červené škvrny.
Poď !
Proti svojej vôli jej zatúžil vyjsť v ústrety, už sa nesnažil ujsť. Nevládal sa pohnúť, nohy a ruky, mu voľne viseli, boli ako z olova. 
Pomaly, veľmi pomaly sa začala vyzliekať. Pritom sa ho znova zľahka dotýkala. Na rukách, na prsiach, na tvári. Mráz sa zmenil na teplo. Horúčava sa rozlievala ďalej a ďalej, až po končeky prstov. Myslel si, že ho roztrhne. Chcel kričať, no z jeho úst vyšiel iba akýsi slabučký chrapot.
„Sľuby – je treba dodržiavať kupčík!“ zašepkala mu do ucha. 
Nepočul ju. Triasol sa ako besný pes na reťazi, celé telo mu pulzovalo v rytme stále sa zrýchľujúceho tlkotu srdca, pot z neho tiekol cícerkom.
Žena pomaly odložila posledné kúsky odevu. Bola nahá a krásna.
I keď mu v hĺbke duše, číhala pochybnosť, nechcel ju počúvať. Bol fascinovaný.
„Už iba chvíľočku...“
Áno, áno, áno – chcel vykríknuť. Hýbal sa ako handrová bábka, presne podľa jej priania. Už nesedel, ale ležal na tvrdom kameni lavice s rukami a nohami naširoko roztiahnutými. Jej pestované ruky s dlhými prstami mu šikovne rozopínali prepotené šaty a hladili po celom tele. 
Keď bol nahý, jeho šaty poskladala a položila tak, aby nemusela kľačať na tvrdom kameni. Potom si naňho sa sadla. Teplo jej tela sa doňho vlievalo ešte intenzívnejšie. Ešte nikdy nemal takú erekciu. Aj keď už mal svoje roky a poriadnu nadváhu, teraz sa cítil ako osemnásťročný mládenec. Cítil sa ako býk. Toto mi nikto neuverí, pomyslel si. Mal pravdu. 
Prudko ho stisla stehnami. Vstúpil do nej. Nie! Ona ním vstúpila do seba.
„Áaaaach...“ uniklo mu.
Túžil zdvihnúť svoje ruky k jej obnaženému telo, ale stále boli ako z kameňa.
Aká je nádherná !
Konečne sa mohol hýbať. Uvedomil si chvenie vo svojom lone a neváhal ani sekundu. Vrhol sa jej v ústrety, tak – ako sa popletená múra vrhá do smrtiaceho objatia plameňa sviečky. 
Dýchal stále rýchlejšie a rýchlejšie. Možno bol fyzicky silnejší, ale stále to bola ona, ktorá diktovala tempo a spôsob ich milovania. Bolo to ako explózia, rozkoš i bolesť, v očiach stále viac a viac červenej. Ako prudký víchor otriasa stromom, než ho vytrhne z koreňov, tak ním otriasala spaľujúca vášeň. Vášeň po ktorej zostáva popol.
Taká je láska s čarodejkou.
Sedela na ňom, rukami sa opierala o jeho plecia. Hlavu mala mierne zaklonenú, uhrančivé fialkové oči privreté. Dlhé čierne havranie vlasy sa jej hojdali zo strany na stranu. Fascinovane pozeral na pohyb jej prsníkov, sledoval malý pramienok potu stekajúci pomedzi ne, dolu na ploché brucho. V medzierke nad prsiami jej žiaril magický medailón, čierna obsidiánová hviezda. Úplne sa poddal jej rytmu a sám sa v nej pohyboval. Malátne, akoby hnaný jej vôľou, zdvihol ruky. Končekmi prstov sa dotkol sa jej brucha, potom vyššie a vyššie, až jej zovrel prsia. Nikdy nič podobné necítil.
Sklonila sa k nemu, jej hebké vlasy ho pošteklili na tvári a na prsiach. Oči mala tesne pri jeho tvári, jej tvrdé bradavky sa ho skoro dotýkali. Jej telo bolo lesklé, pokrývala ho slabá vrstvička potu.
„Dávaj pozor! Prichádza tvoja odmena, kupčík!“ 
Jej vône ho úplne zahltili – šeřík, angrešt, pot a hlavne nezameniteľná vôňa vzrušenej ženy. Ruky mal vystreté dozadu za hlavu, silne pritisnuté k teplému kameňu lavice. Ani si nevspomínal, ako sa tam dostali.
Keď mu jazykom mu vošla do úst, myslel si, že omdlie.
Poď už !
Cítila prichádzajúci orgazmus. Priložila ústa k jeho uchu a pomaly, ako pavúčia kráľovná, zašepkala zaklínadlo...
Nemohol sa nadýchnuť, srdce tĺklo tak silne, až to bolelo. Rýchlejšie, len rýchlejšie, viac, viac, viac... 
„Áaaaach...“ prenikavo vykríkol.
Konečne... extáza!
Posledný krát. 

*

Mestskí strážnici odnášali nahé telo tučného kupca z chrámovej záhrady zabalené do bielej plachty. Aby zahnali strach rozprávali oplzlé žarty. „Chudák Miles tentokrát to fakt s tým sexom prehnal.“

III.
„Biely vlk!“ Geralt zastavil koňa a zvedavo sa otočil. Nie veľa ľudí ho oslovovalo touto prezývkou. Skutočne, hovoriacim nebol človek – z húštiny vzdialenej niekoľko desiatok krokov vyšla mladá čiernovlasá elfka.
Pomaly kráčala k nemu, drobný tmavý štrk na ceste jej škrípal pod nohami. Keď už bola dostatočne blízko, Geralt si ju mohol lepšie obzrieť. Mala veľké oceľovo modré oči a čierne vlasy bledomodrou stuhou zopnuté dozadu, spod rozopnutého kabátika z jelenice vytŕčala biela hodvábna košeľa; na chrbte sa jej hompáľal dlhý lesklý luk. Veru nevyzerala bezbranne.
„Ty si Sheana,“ povedal Geralt prekvapene. Tentokrát ju spoznal okamžite.
„Áno,“ dievča prikývlo a začervenalo sa.
„Už sme sa videli. Môj priateľ sa volá Niviam,“ ukázala dozadu, kde z krovia vyšiel jej spoločník. Bol už hodne starý, aspoň to tak vyzeralo podľa zošúverenej vráskavej tváre. Krátke šedobiele vlasy mal na čele stiahnuté tmavočervenou látkovou čelenkou a vzadu mu voľne povievali. Za uzdu viedol dva čierne krásne kone.
„Potrebujeme zaklínača. Chytrého zaklínača.“
„Chytrého?“ usmial sa Geralt.
„Máme... eee... problém s vlkmi.“
„Čo je to za vlkov, keď potrebujete zaklínača?“ zadivil sa Geralt.
„Veľký, čierni, inteligentní.“
„Inteligentný vlci?“ pokrútil Geralt neveriacky hlavou.
Zopár krokov v smere jazdy bola malá čistinka s nízkou zelenou trávou. Zastavili.
Niviam odišiel napojiť kone k blízkemu potoku, Sheana s Geraltom sa usadili na vyvrátený kmeň stromu.
„Prichádzame z Gedanského lesa asi 20 míľ od Dorianu,“ začala elfka. „Vlci sa v našom kraji vyskytovali už od dávna. Ľudia si zvykli, naučili sa ich tolerovať. Sem tam im podhodia zopár zvierat, vlci ich za to nechajú na pokoji.“ Na sa moment odmlčala a pokračovala: „lenže v posledných mesiacoch, radikálne zmenili svoje správanie a začali aktívne terorizovať celé okolie. Pravdupovediac ani to by nám ešte tak nevadilo... veď čo nás po ľuďoch, že?“ 
Geralt mlčal. Nenávisť a pohŕdanie elfov k ľudom boli všeobecne známe. Nečudo veď ľudia sa už stáročia k elfom správali snáď ešte horšie ako vlci.
Sheana si skrížila ruky na prsiach v obrannom geste.
„Potom, ale začali napádať aj nás,“ zamračila sa, „vieš – zaklínač, sledovali sme ťa už niekoľko týždňov. Až do...“
„Do bordelu,“ uškrnul sa Geralt.
„Máš pravdu. Wenck dostal celkom slušný úplatok. V poctivom zlate.“ Keď sa Sheana prestala smiať, po krátkej odmlke pokračovala.
„Potrebovali sme si overiť, či ti môžeme dôverovať. V spomínaných lesoch žije... eee... určité spoločenstvo, ktoré nemá záujem na kontaktoch s.... mmmm... s...“
„S ľuďmi. Chápem.“
„Teraz už je ti určite jasné, že informácia je... obzvlášť dôverná.“ 
„A po mne chcete, aby som vás tých vlkov zbavil,“ zhrnul Geralt.
„Nie!“ zakrútila hlavou.
Geralt jej prekvapene pozrel do očí.
„Nie. Ich nie je možné zabiť,“ v jej hlase zaznela pýcha.
Elfkin spoločník Niviam sa medzitým vrátil a prisadol k nim.
„Môžeš zabiť jedného, štyroch, piatich, ale nikdy nevyhubíš celé spoločenstvo. Sú organizovaní, koordinovaní, prefíkaní. Rýchlo sa rozmnožujú. Tak sme ich vytvorili,“ dodala na koniec potichu. „Perfektná ochrana. Tichí. Nenápadní. Smrtiaci.“
Sheana si preložila nohu cez nohu a nervózne kopala do uschnutých stvolov trávy. 
Starý elf si odkašľal, aby na seba stiahol pozornosť a pokračoval: „Sheanin otec profesor Ginaviel robil pokusy s vlkmi už dávno. Snažil sa vyšľachtiť také zviera, ktoré bude vhodné na ochranu nášho sídliska.“
„Ovládateľné netvory? To snáď nie!“
„Máš pravdu. Mnohý Starší s ním nesúhlasili, ale predsa sa mu to nakoniec podarilo. Presvedčil aj najväčších skeptikov.“
Niviam rozhodil rukami.
„Všetko šlo výborne. až raz... až sme raz našli jeho mŕtvolu. Nebol to príjemný pohľad.“
Sheana vstala a poodišla bokom. Geraltovi sa zazdalo, že v jej očiach zazrel slzy.
„Od vtedy sa nám to úplne vymklo z rúk.
Vlci niekoľko krát prepadli okolité dediny. Totálne zlikvidovali asi tri kupecké výpravy. Nás zatiaľ rešpektujú,“ vzdychol si, „ale nevieme ako dlho.“
„Ľudia z okolitých dedín sa pokúšali brániť. Zavolali kopu dobrodruhov. Niektorých vlci roztrhali, niektorí utiekli. Nakoniec pozvali si zaklínača. Bol u nich niekoľko týždňov... niekoľkých vlkov skutočne zabil. Prekrásne trofeje. Všetci boli nadšený. Nasledovala veľká oslava, na chvíľu bol pokoj.
Potom – vlci zaútočili znova.
Skrátim to. Zaklínač to vzdal – odišiel. Vlci ho vraj prepadli v lese. Keď troch zabil, nečakane sa zo všetkých strán vynorilo niekoľko desiatok zvierat; myslel si, že nadišla jeho posledná chvíľa. Ustúpili nečakane, akoby na výstrahu. Keď bez rozlúčky odchádzal, starostovi obce potichu poradil, aby sa odsťahoval.“
Upokojená Sheana sa vrátila a pokračovala: „potrebujeme sa s nimi dohodnúť. Ty – Geralt, budeš náš sprostredkovateľ. Náš kraj je pomerne chudobný. Nezaujímavý, preto sme si ho vybrali. Chceme, aby to tak zostalo! Bojíme sa, že vlci na seba stiahnu nežiadúcu pozornosť, preto musíme konať rýchlo.“
„Dohodnúť sa? So zabijáckymi beštiami?“ zakrútil neveriacky hlavou Geralt.
„Máme plán. Všetko ti vysvetlíme neskôr. A čo sa týka odmeny, Geralt, Starší ľud – bude tentokrát obzvlášť štedrý.“
Neodmietneš!
„Neodmietneš,“ konštatoval natešene starý elf.
„Prestaňte sa mi hrabať v hlave!“ skríkol Geralt podráždene. „Čo si to dovoľujete! A vôbec, ako si to predstavujete?“

*

Šli rýchlo, už tretí deň sa predierali hustým lesom. Takmer nepriechodné lieskové krovie striedal vysokou trávou zarastený listnatý les. Chvíľami sa brodili v nánosoch lístia, potom obchádzali zamokrené tône plné zapáchajúceho bahna. Nikde nebol ani náznak cesty.
Väčšinu cesty šli pešo, kone vedúc za sebou. Geralt pozorne sledoval trasu, snažil sa nájsť nejaké orientačné body, aspoň náznak, že tadeto niekedy chodili ľudia. Nič podobné nenašiel. 
Zastavovali len pred zotmením a hneď ráno vyrážali ďalej. Únava z posledných dní ho tlačila k zemi ako kameň. Musel pozbierať všetky sily, aby húževnatým elfom stačil.
„Podľa čoho vôbec viete, že ideme správne?“ zapochyboval.
Niviam sa usmial. „My sme tu doma. Pozri na stromy.“ Starý elf položil ruku na drapľavú kôru starého dubu a pohladil ju. „Stromy nám ukazujú cestu. Stačí počúvať ich hlas.“
„Mne všetky pripadajú rovnaké!“
„Chce to len trocha trpezlivosti, Geralt,“ elf sa usmial, „trpezlivosť – to je to, čo vám ľuďom chýba. Ste zbrklí, všetko chcete hneď, najneskôr – okamžite.“
Šľahúň ostružinového kríka hlasno pleskol Geralta cez tvár, až sa mu zatmelo pred očami. Zaklial. „Tuším mi ten krík práve chcel niečo povedať.“
Sheana pochopila. „Zastavíme? Ja už dnes tiež padám od únavy.“
S úľavou prikývol.
Pod košatou lipou bol príjemný chládok. Niviam založil oheň a opekal zajaca, ktorého Sheana cestou ulovila. „Tento les, je práve taký, aká bola celá zem, než sem vpadli ľudia,“ zasnívala elfka s hlavou sklonenou k zemi. Geralt však nepočúval, hneď ako sa pohodlne usadil, upadol do polospánku.

*

„Vitajte v Lykopolise,“ povedala zhrbená šedovlasá elfka so srdečným úsmevom na tvári, keď Sheana z Geraltom vošli do malej, tmavej miestnosti. Svetlo prichádzalo len z jedného malého okna, ale aj tak to tam vyzeralo útulne.
„Geralt, to je Thalia – moja matka.“
Geralt sa mierne uklonil.
„Posaďte sa,“ ponúkla im stará elfka miesto pri stole. „Aká bola cesta?“
Frázy Geralta nebavili, nechal hovoriť Sheanu. Rozmýšľal o meste, kde práve vkročil. Sídlisko bolo obohnané nízkym kamenným múrom. Keď prichádzali, až do vzdialenosti niekoľkých desiatok krokov nevidel nič zvláštne. Kamenný múr bol zvonka husto obrastený popínavými rastlinami, psím vínom a brečtanom. Tesne za nimi rástli staré stromy. Nikde nebolo vidieť žiadnu prístupovú cestu.
„Počúvaš nás vôbec?“
Geralt sa vspamätal.
„Prečo nás vlci nenapadli po ceste? Nevideli nás?“
„Haha!“ Thalia sa zo srdca zasmiala. „Nepochybujem, že vás sledoval na každom kroku. Nevideli ste žiadne stopy?“
„Nie,“ Geralt pokrútil hlavou.
„Ak by nechcel, nikdy by ste sa do mesta nedostali. Už to, že si tu, je dobré znamenie. Verím, že si Ten správny.“ 
„Celú cestu nás sledovali?“
„Sledoval. Geralt. Nerozumel si mi. On je jeden. Jeden organizmus s kolektívnym vedomím. Práve preto je neporaziteľný. Lenže...“ vzdychla zachmúrená elfka.
„Vlkov sme chovali už dávno. Samotní nie sú príliš inteligentní. Problematický materiál, hovorieval môj manžel. Ale postupne sme ich menili.“
Geralt počúval, pripadalo mu to ako zlý sen.
„Kolektívne vedomie sa Ginavielovi podarilo prebudiť asi pred 12 rokmi. Spojením a šľachtením mágiou upravených tvorov, vzniklo čosi úplne nové. Úplne nová forma života. Umelá, ale veľmi života schopná.“
„Fascinujúce.“
„Doteraz s ním neboli žiadne problémy. Od tej nešťastnej udalosti však...“
„Ako sa to vlastne stalo?“
Thalia pokrútila hlavou.
„Nevieme žiadne podrobnosti. Jedného dňa sme našli manžela a jeho najbližšieho spolupracovníka roztrhaných na kusy v prostriedku ich pracovne, od vtedy sa nám s ním nepodarilo nadviazať kontakt.“
„Ako ste s nimi... s ním – komunikovali?“
„Ak máš na mysli nejakú posunkovú reč, tak si vedľa,“ elfka sa srdečne zasmiala. „Komunikuje telepaticky. Ako som už hovorila má schopnosti výrazne prekračujúce bežných smrteľníkov.“
Sheana chytila Geralta za ruku. „Si naša jediná záchrana. Dúfame, že sa ti s ním podarí nadviazať kontakt.“
„Stále nechápem moju úlohu?“ spýtal sa Geralt.
Thalia pokračovala: „potrebujeme niekoho, kto sa vlkom môže postaviť. Niekoho, koho strach neskolí hneď, ako naňho jeho... eee... elementy vyceria zuby.
Aj keď nechceme, aby si ich zabíjal, nesmieš cítiť strach. A potom... potrebujeme niekoho, kto má dostatočne pevný charakter, aby nás nepodrazil, keď sa mu to podarí.
Sheana vybrala teba Geralt. Som presvedčená, že vybrala správne.“ Thalia sklonila hlavu do dlaní, akoby ju dlhý rozhovor unavil.
„Musíš si odpočinúť. Zajtra, pozajtra vykonáme rituál pripojenia. Prehovoríš s... hm... s naším divokým dieťaťom.“
„Súhlasím.“ Geralt vstal a chystal sa odísť.
„Budeš potrebovať dobrú zbraň zaklínač.“ ozvala sa ešte naposledy stará elfka.
„Mám tie najlepšie zbrane!“ odvetil prekvapene.
„Cha!“ Thalia sa pohŕdavo zasmiala. „Nemyslela som na tie kúsky kovu, čo tak pyšne nosíš na chrbte! Budeš potrebovať skutočnú zbraň! Tvoju myseľ zaklínač !“

*

Sheana odviedla zaklínača do jeho nového obydlia. Väčšina stavieb vyzerala mlado, vek odhadol nanajvýš na niekoľko desiatok rokov. Domy boli prízemné z otesaných vápencových kvádrov. Všade rástlo veľa rôznofarebných kvetov. Medzi domami boli úzke chodníky z kamenných kociek. V duchu sa začudoval, kde vôbec v lese zobrali toľko kameňa.
Pridelená izba bola malá, útulná. Zo Sheanou sa rozprávali sa dlho do noci. Geraltovi sa zdalo, že po príchode domov akoby sa zmenila. Bola oveľa milšia, oveľa otvorenejšia. Cítil sa s ňou príjemne. Keď sa rozlúčili, únavou rýchlo zaspal.
Noc uplynula ako voda.
Sheana sa objavila hneď ráno a na lesklej kovovej tácni niesla raňajky. Ešte teplé koláče boli chutné a akýsi mierne trpký bylinný nápoj Geralta príjemne osviežil.
„Čo tak pozrieť si mesto?“
Súhlasil, popravde ho tajné sídlisko zaujímalo.
V uliciach stretali zamračené tváre. Sheana sa ospravedlňovala: „vieš, po tom množstve trápení čo nám človek spôsobil, tu zrovna nie si vítaným hosťom.“
„Ja som sa sem netlačil!“
„Samozrejme. To všetci dobre vedia, ale to neznamená, že si odpustia tie nenávistné pohľady.“
Mesto bolo oveľa väčšie, ako si pôvodne predstavoval. Pôvodne odhadol počet obytných domov na stovku, ale teraz sa mu zdalo, že to podcenil. Po chvíli prišli na malé námestie. V strede bola fontánka, z ktorej vyvieral potôčik. Ponoril doňho ruku, voda bola studená a nádherne číra. Potôčik sa hadil mestom ako blyštivá stuha.
Povedľa rástol veľký ružový krík s nádhernými bielymi kvetmi. Rástol divo, nespútane, čo ostro kontrastovalo s ostatnou prísne udržovanou zeleňou. Geralt pristúpil bližšie a privoňal.
„Toto nie je obyčajný krík?“
„Máš pravdu,“ prikývla Sheana. „To je pamiatka na Aelirenn – Bielu ružu zo Shaerrawedd.“
„Ako to bolo? Už som o tom niečo počul...“
„Smutný príbeh. Aelirenn viedla povstanie mladých elfov. Skoro všetkých vtedy pobili, hrozné, krvavé jatky. Potom – nasledovali pogromy. Máme to tu ako výstrahu. Ak chceme prežiť, mesto je naša jediná možnosť. Ľudia, prepáč Geralt, zamorili túto zem, ako kobylky. A my... ak chceme pretrvať, musíme sa skryť. Počkáme. Starší – majú času dosť.“

*

Po niekoľkých dňoch už Geralt začal byť podráždený. Prostredie bolo príjemné, hostiteľka ešte viac, ale nečinnosť ubíjala. Keď stretli Thaliu, pokúšal sa protestovať, ale bezvýsledne. 
„Ešte nie je čas.“
„Kedy bude čas? Neznášam nečinnosť!“
„Niektoré veci, nie je možné urýchliť. Je to zložité – všetci sa musíme pripraviť.“
Elfka sa ospravedlnila. Geralt osamel.
Keď vošiel do svojej izby zazdalo sa mu, že niečo nie je v poriadku.
„Vitaj Vedmák!“
Geralt sa zľakol a reflexívne siahol po meči. Presunul ruku na stolík, ruka čiahla do prázdna.
„Je na druhej strane,“ zasmial sa hlas.
Stále nevedel pochopiť, odkiaľ prichádza. Obrátil sa a skutočne – meč bol položený na stole. Nebol si istý, či ho tam položil on, ale aj tak ho uchopil. Chladivý dotyk známej rukoväte ho upokojil. 
„Aj tak ho nebudeš potrebovať.“
„Kto si?“ povedal Geralt.
„Ha! Ten, ktorého hľadáš, ten za kým si prišiel. Rád ťa vidím.“
„Vlk? Ale, rituál...?“
„Blázniví primitívi! Nepotrebujem žiadne rituály. Nepotrebujem žiadne barličky.“
„Čo po mne chceš?“
„Si zábavný – človek. Nie ja, ale ty, predsa po mne niečo chceš. A nemusíš sa namáhať rečou, tvoje myšlienky počujem celkom zreteľne. Počúvam ťa od okamihu, ako ste prekročili hranice môjho lesa. Si zaujímavý človek Geralt ! Inak by som z tebou nestrácal čas – v tom by ti nepomohol žiaden rituál. Divil by si sa, koľko toho o tebe viem. Ha! Je dosť možné, že ťa poznám lepšie, ako ty sám seba.“
„Rozprávaj ďalej,“ pomyslel si Geralt, pokúšajúci sa o nový spôsob komunikácie.
„Vidíš, že ti to ide,“ ozval sa znova hlas. „Keď chceš, môžeš mi hovoriť menom. Volám sa Benjamín. Ale radšej mám, keď ma oslovujú Ben.“
„Ben? Kto ťa oslovuje Ben?“
„Všetko sa dozvieš v pravý čas. Vráťme sa k téme... hovoríš, že ‚deti‘ – sa hnevajú?“
„Deti ?? Elfovia z mesta?“
„Ako ma chcú ovládať, ak sa ma boja? Ty sa ma nebojíš Geralt?“
„Ja?“
„Prepáč. Rečnícka otázka. Imponuje mi, že sa ma nebojíš.“
Geralt sa snažil neodpovedať nič, lenže stopnúť myšlienky, to nie je jednoduchá úloha.
„Fajn. Dostávame sa k tomu, čo ti vlastne chcem povedať. Zahráme sa. Ak vyhráš, splním podmienky. Ak nie potom... Zvedavý?“
Geralt sa usmial.
„Do toho. Ben.“
„Fajn. Uskutočníme rituál. Chcel si to predsa?“
„Pokračuj...“
„Na nejaký čas sa staneš mojou súčasťou. Budeš vidieť to čo ja, budeš cítiť to čo ja, budeš vedieť to čo ja... Nie všetci to prežijú Geralt. Nehovorili ti o tom? Bojíš sa?“
„Pokračuj...“
„Vlastne – aj tak nemáš na výber. Dobre. Ak sa u mňa nebude páčiť, odídeš. Ak nebudeš chcieť odísť, zostaneš. To je celá moja ponuka.“
Geralt zovrel rukou hranu stola, až mu zbeleli kĺby na rukách.
„Poďme na to, nech to máme za sebou. Sheana už mi určite chystá večeru.“
„Musím uznať – máš guráž. Začíname!“
Geraltovi sa zdalo, akoby niekto nablízku luskol prstami.
Ale to sa mu fakt len zdalo. 

*

Tma ako v hrobe, pomyslel si Geralt, keď sa mu vedomie vrátilo. Tma ako v hrobe poriadne zasypanom hlinou, opravil sa, pretože ani jeho vylepšený zrak vôbec nič nezachytával.
Asi preto, že momentálne žiadne oči nemal.
„Už sa prebúdza,“ povedal hlas.
„Áno, aj mne sa zdá,“ povedal druhý hlas.
„Vitaj Geralt,“ povedal znova prvý hlas, „vitaj u nás. Mňa volajú Ginaviel. Profesor Ginaviel.“
Geralt chcel niečo povedať, ale zistil, že nemá ústa.
„A toto je môj asistent Mgywen.“
„Rád ťa spoznávam Geralt,“ povedal druhý hlas.
„Tuším si z toho nejaký vyplašený,“ povedal hlas profesora starostlivým tónom, „nič si z toho nerob. Teraz – si vo vnútri.“
„Vo vnútri čoho?“ sformuloval pracne myšlienku Geralt.
„Si pripojený k nášmu kolektívnemu vedomiu,“ hlas sa zasmial „teraz – si vo vnútri našich vlkov.“
„Dobre,“ začal Geralt, „kde je... s kým som to vlastne predtým hovoril?“
„Ben? Ten zrejme niekde lieta. Asi je na love. Zavoláme ho, ale najprv ti všetko vysvetlím. Urob si pohodlie.“
Geralt sa usmial, keďže nemal žiadne telo, nemal ani žiadnu polohu a pohodlne mu bolo vlastne stále.
„Vidíš, tak už si objavil jednu z výhod. Je ich viac, časom na to prídeš sám. Takže – čo ťa zaujíma?“
„Kde to vlastne sme? Ako ste sa sem dostali? Ovládol vás?“
„Ben? Nie,“ zasmial sa profesor, „vôbec nie. Keď sme sa pokúšali, upraviť vlky na naše účely, zistil som, že ich mentálna kapacita je vpravde mizerná. Boli neovládateľní, nespoľahliví. Potom nás napadlo, čo tak ich kapacitu sčítať a vytvorili sme špeciálne trvalé telepatické spojenie.“
„A to malo zaujímavé vedľajšie následky,“ usmial sa asistent.
„Áno,“ prisvedčil nadšene profesor, „sami sme boli prekvapený, vôbec sme niečo podobné neočakávali. Vlci spojení telepatickým vláknom sa začali správať ako samostatný organizmus. Bolo to... úžasné!“
„Čo ste pôvodne chceli dosiahnuť?“ spýtal sa Geralt.
„Veď vieš. Ovládateľné netvory. Riadené stvorenia chaosu. Aktívny štít pre naše mesto.“
„Nie je už bez tak na svete dostatok beštií?“ zaúpel Geralt.
„Stále nechápeš našu situáciu. Najhoršie beštie z nášho pohľadu ste dnes práve vy – ľudia.“
„Zaklínač chcel vedieť, ako sme sa dostali dovnútra,“ pripomenul nenápadne asistent.
„Aha. Pokúšali sme sa spojiť nás a nový organizmus. Podarilo sa. Najväčší pokrok sme urobili práve s jeho pomocou.“
„Dobre, ale čo vaše mŕtvoly? Sheana vravela, že našli vaše mŕtvoly roztrhané na kusy!“
„Áno. To bola iba kamufláž. Keď sme zistili, že namiesto nešikovného spojenia našich tiel, môžeme celé naše vedomie preniesť dovnútra nového organizmu, neváhali sme. Telá sme nechali roztrhať schválne. Nepotrebujeme telá.“
„Ako – nepotrebujete telá? Nerozumiem.“
„Máš pravdu, máme telá,“ usmial sa profesor, „spoločenstvo má veľa tiel. Väčšinou vlkov, ale tiež zopár iných zvierat, zopár elfov a tiež niekoľko ľudí – zatiaľ. Ale to je nepodstatné.“
„A čo Sheana a ostatný elfovia?“
„Dobrá otázka. Sheana je síce moja dcéra, ale stále je to bláznivé decko,“ povedal profesor smutne, „má potenciál, ale ešte potrebuje vyzrieť. Elfovia z mesta? Zahrabali sa pod zem ako krtkovia.“
„Vy neschvaľujete izoláciu?“ spýtal sa prekvapene Geralt, „zachránia sa tak pred pogromami. Nie?“
„Ale áno. Izolácia áno. Je nevyhnutná, lenže oni šli ďalej. Upadli do letargie, už nežijú, len vegetujú. Tomu stavu u nás hovoríme el Matas. Je to nehybnosť, strnulosť, ľahostajnosť, tupá nenávisť, zápach bahna a rozkladu. My elfovia, žijeme dlho, máme proroctvá, vieme, že čas deireádh, čas konca, už sa nezadržateľne blíži, Starší ľud sa vráti.“
Profesorov hlas bol zrazu tvrdý ako oceľ.
„Lenže títo! Zaspali! Ak ich rázne nespostrčíme, ostanú z nich iba trosky!“
„Preto tie všetky agresívne výpady? Aby ste ich... ako ste to... prebudili?“
„Áno,“ vzdychol profesor, „ale teraz je mi jasné, že sme zašli priďaleko. Nadviazal som spojenie s Thaliou a s Radou. Niektoré veci sa už pohli dopredu.“
„Ale čo s tým mám spoločné ja?“
„Veľa, Geralt. Museli vstať, museli ísť hľadať niekoho, kto ich vytiahne z kaše. Rozhodovanie je u nás dlhé a strašne zložité. Bola v tom zapojená snáď polovica mesta. Potom výber... vyberali dlho, poctivo. Geralt, aj keď si zdanlivo nič neurobil, veľmi si nám pomohol.“
„Divné...“
„Máš mnoho otázok, to je výborné, ale tvoje spojenie z organizmom ešte neskončilo; vydrž zopár hodín a pochopíš všetko, čo chápeme my. A my zasa,“ usmial sa, „pochopíme teba.“

*

Geralt bol prekvapený a šokovaný zároveň. Možnosti novej formy života boli lákavé. Žil tak isto ako predtým, ale bez strastí a bolestí, ktoré život v tele prinášal. Bol sám a súčasne časťou celku. Mal a nemal telo.
Že by som to konečne našiel?
K osobám vo ‚vnútri‘ sa cítil tak blízko, ako to nikdy v živote nezažil. Nenávisť, hnev, klam – nič z toho tu nebolo.
Takto vyzerá Raj?
Ilúzia porozumenia s priateľmi, ktorú poznal doteraz, tu vo vnútri bola realitou.
Takto vyzerá šťastie?
„Tu sú všetci šťastní, Geralt,“ ozval sa profesor.
„Počúvate moje myšlienky?“
Profesor sa zasmial. „tu všetci počúvajú všetkých, to predsa vieš. Proste reaguješ na to, čo ťa zaujme. 
„Hmm... nielenže ťa počúvam, ale dokonca ti odpoviem aj na tvoju Otázku.“
„Akú otázku?“
„Zabúdaš, že o tebe viem všetko. Viem aj čo ťa trápi. Čo myslíš, čo je šťastie?“
„Šťastie? No... to je... keď ti je dobre. Nie?“
„A je ti dobre? Je ti dobre – teraz?“
„Je,“ priznal Geralt, „tak odpovedz, prečo tá prázdnota?“
„Šťastie, Geralt, pochádza z vnútra. Šťastie nie je závislé na okolnostiach. Môžeš mať všetko a budeš nešťastný, nemusíš mať nič a budeš šťastný. Šťastie je tvoj postoj. Môžeš mať celý svet a budeš prázdny, alebo nepotrebuješ nič, nepotrebuješ nikoho a predsa budeš spokojný. Šťastie je tvoj postoj. Ak budeš spokojný s tým čo máš, budeš šťastný.“
„A čo zlo? Zlo sa predsa nedá eliminovať!“
„Sme jeden organizmus, kto by škodil iným, škodil by sebe. A potom – keď sú všetci spokojný, prečo by niekomu chceli zle?“
Všetko bolo dokonalé.
Skoro dokonalé.
Predsa – niečo chýbalo.
Nedokázal to popísať.
„Predpokladal som, že sa rozídeme,“ povedal hlas profesora Ginaviela, „vy ľudia, ste iný ako my. Možno raz pochopíš... možno... ešte nie si zrelý...“
Geralt premýšľal.
„Ale než sa rozídeme, ešte ti niečo ukážem...“

IV.
Malá červenohnedá bodkovaná srnka s mokrým čiernym ňufáčikom nervózne zdvihla hlavu a zavetrila. Nezacítila nič podozrivé. Trávička bola mladá, čerstvá a chutná. Mäkké jesenné slniečko svietilo, všade bolo ticho, len slabý vetrík šelestil v korunách niekoľkých vysokých briez.
Srnka nezacítila nič, pretože dravci – prichádzali proti vetru. Ticho, nehlučne, tak, ako chodí smrť.
Geralt prebral kontrolu nad zvieraťom práve v okamihu, keď ostré vlčie zuby prekúsli tepnu obete. Na jazyku zacítil sladkú, príjemnú chuť krvi. Na neznateľný okamih zaváhal, ale potom trhal a trhal. Bola to predsa jeho prirodzenosť. Mal telo vlka, teda bol vlkom. Čiernym obrovským vlkom.

*

Slnko zapadalo, karavána vozov sa vliekla slimačím tempom. Kolóna vojakov obklopovala celý konvoj. Niekoľko mužov sa hádalo a niekto hlasno zanadával.
Ešte posledný krát, pomyslel si Ben. Desať beštií bolo teraz jeho telom a on sa v ňom cítil dobre. Lov patril do jeho života. Tešil sa, toto bola ľahká korisť. Teraz! Vlci vyrazili v skupine.
Splašené kone úzkostne zaerdžali a stiahli prvý z vozov z cesty. Beštie bežali ako šípy. Tentokrát sa nepredvádzali. Zostávalo len niekoľko metrov, jedna zo šeliem sa odrážala k skoku. Z okna prevráteného voza sa vynorila postava v čiernom atlasovom plášti, prudko zamávala rukami a vykríkla zaklínadlo. Obeť – sa bránila. 
Desať ako smola čiernych myšiek sa s piskotom rozutekalo. Ben mal pocit, že od zlosti praskne. Také niečo sa mu stalo prvý krát.

*

„Zrazte vozy dokopy! Večer sa blíži, zastavíme okamžite.“ prikázala postava zahalená v čiernom plášti. Vojaci sprevádzajúci konvoj, nesúhlasne mrmlali, ale nakoniec poslúchli.
Zastavili a vozy zoradili do kruhu. Kone priviazali asi tridsať krokov bokom, dúfajúc, že v najhoršom prípade vlkov odlákajú. Pred hradbami z vozov založili ohne. Uplynulo niekoľko hodín a veselie zo zažehnanej hrozby v tábore nezadržateľne vzrastalo. Vojaci držali stráž s napriahnutými kušami, ale už ich to prestávalo baviť. Jeden z ohňov zhasínal a nikto sa ho nenamáhal znova rozdúchať.
Ale situácia sa predsa pomaly menila. Zaerdžal kôň a potom sa začali plašiť aj ostatné. 
„Pozrite! Tam! Vidíte tie oči?“ zvrieskol malý plešatý dôstojník.
Boli všade. 
„Donatien! Povedz tým zkurvysynom, čo tu máš ako ochranku, nech vylezú von, lebo tu skapeme!“ zajačala čarodejka. Potom urobila rukami zložité gesto a z jej prstov vyšla spŕška iskier. Neslušne zakliala. Zložito a dlho pripravované zaklínadlo, ktoré malo u beštií vyvolať paniku, nevyšlo. Naopak, akoby len prispelo k zvyšujúcemu sa chaosu v tábore. Obchodníci, pomocníci a pohoniči zalezený vo vnútri kabín sa klepali strachom.
Yennefer spolu s niekoľkými zostávajúcimi vojakmi stála na streche voza a pomaly si začala uvedomovať, do akej kaše sa to dostala. Zopár kvapiek tmavej krvi z nosa sa jej rozmazalo vo výstrihu. Bolo jej to jedno, pretože už bola tak vyčerpaná, že sa jej podlamovali kolená.
Šelmy pomaly prichádzali bližšie a bližšie. Kruh sa sťahoval.

*

Geralt stál v tieni borovíc, nové telo reagovalo na každú jeho myšlienku. Vzrušenie z lovu ho celkom opantalo. Teraz bol vlkom. Na jednom z vozov stála postava. Postava ženy s dlhými čiernymi vlasmi. Šeřík a angrešt. Zrazu si vspomenul. Pochopil. Stále chce byť človekom!
„Nie! Nie! Nie! To nesmiete!“ vykríkol z celej sily.
„Koľko za ňu zaplatíš?“ ozval sa tichý hlas.
Nerozmýšľal. Samozrejme, že zaplatí. Zaplatí všetkým, čo má.

V.
Slnko lenivo klesalo ponad ošarpané hradby mesta, kopytá koňa udierali o mestskú dlažbu. Ktosi po ňom niečo vykríkol. Ignoroval to a ani sa neotočil. Zamračene sa rozhliadol. Slnko, tmavé akoby špinavé mraky, obzor, hradby, ponáhľajúci sa ľudia, tiene – nič nové – všetko videl už nespočetne krát.
Zavrel oči.
Keď ich po hodnej chvíli znova otvoril, zažmurkal od úžasu, pretože všetko sa zmenilo. Komponenty zmizli a zostal iba nádherný západ slnka.
Šťastie je všade. Treba sa len pozerať.

VI.
Keď zabúchal klopadlom na známe dvere, Geraltova kobyla Klepna veselo zaerdžala. Konečne doma.
Otvorila, a prekvapením zamrkala. „Ty?“ Chvíľočku sa chladne premeriavali. Už sa chcel otočiť na podpätku, keď urobila to gesto – málinko, skoro neznateľne, mu vyšla v ústrety. Potom už neváhal, niečo sa v ňom zlomilo. Opäť ju držal v náručí. Zaklínači necítia emócie, zaklínači sa netešia, lenže on bol zrejme nejaký vadný.
Šeřík a angrešt.
„Tak čo? Vyhodíš ma?“ usmial sa Geralt, „lebo ak nie... tak sa ma už tak ľahko nezbavíš.“
„Aká bola cesta, Gwynbleidde?“ 
„Gwynbleidd?“
„Tak mi to povedalo to monštrum, čo riadilo tie čierne beštie. Povedal – mýliš sa čarodejka, dnes ešte neskapeš, poďakuj Bielemu vlkovi – nevieš o tom nič?“
Geralt pokýval hlavou, ale mlčal.
„Takže vieš,“ konštatovala sucho čarodejka, „fajn. Poď ďalej, nech mi nevynesieš spánok.“

*

Posadili sa do izby a pozreli na seba ostražito ako dva cudzie psy. Geralt si prezeral zariadenie, nič moc sa tu za ten rok nezmenilo. Biely polorozpadlý vycpaný jednorožec stále zavadzal v kúte. Po stole bolo rozhádzaných niekoľko starých kníh. Na stôl šikovne vyskočil tučný sivý kocúr. Ty si tu nový, pomyslel si Geralt.
„Tak si ma znova zachránil,“ prerušila ticho Yennefer. Kocúr sa jej maznavo otrel o ruku, ale keď ho ignorovala, dramaticky zoskočil zo stola a niekde zmizol.
„Spomínaš? Pred rokom... ako sme sa rozišli?“
Neodpovedala a zasnene pozerala von z okna. Snažil sa zachytiť cieľ jej pohľadu. Bezúspešne.
„Naozaj si to chceme zažiť – znova?“ pokračoval Geralt.
Prikryla si tvár rukami, prsteň s veľkým mliečnym drahokamom sa zaleskol. Po chvíli ruky zložila a s preloženými prstami ich položila na stôl. Vzdychla a šibalsky mu pozrela do očí. „Myslíš do tretice?“ Pokývala hlavou. „Trojka je magické číslo...“ úsmev, ktorý mu venovala by zohrial aj snehuliaka. Každopádne nepatril do jej štandardného repertoára.
„Ach,“ vzdychol zaklínač, „vôbec sme sa nepoučili.“

*

Keď sa ráno zobudil a pohľadom prebehol po miestnosti, vzdychol. Čarodejkine šaty, ako obvykle, ležali rozhádzané po miestnosti, tak ako si ich včera živelne vyzliekala. Chaos mala rada. Bude si musieť na to zasa zvyknúť..
Čarodejkina poloha, obvyklá nebola, Geralta to samého prekvapilo. Hlavu mala položenú na jeho hrudi a tvrdo spala. Teraz vyzerá neškodne ako dievčatko z dediny, napadlo ho. Jemne ňou zatriasol. Nereagovala. Potom sa konečne pohla, otočila hlavu, aby mu videla do tváre. Spánkom zlepenými očami zažmurkala proti svetlu a venovala mu ďalší medový úsmev. Tuším ma rozmaznáva. Na to si veru zvyknem rýchlo! Si to vôbec ty, Yennefer?
Stále bola nahá. Nemohol si na to zvyknúť. Prehrabával jej prstami vlasy, boli hebké a nádherne voňali. Ľahla si na bok. Nežne ju pohladil po prsiach. Bradavky mala svetlej farby, takmer zhodnej s farbou okolitej pokožky. Pri dotyku slastne zavrnela a pevne sa k nemu primkla. Pritiahol si ju k sebe, jej pery sa nežne dotkli jeho tváre. Čerstvé strnisko na jeho tvári ju muselo škriabať. Nezdalo sa, že by jej to vadilo. Privrel oči. 
„Dobré ránko,“ zaševelila mu do ucha.
„Žiadna ťa nemôže nahradiť, vieš to?“
Vzdychla a venovala mu dlhý sladký bozk. Už skoro zabudol aké to je. Iné. Iné, ako s tým zástupom dievčat, ktorými sa ju pokúšal nahradiť.
Zaklínači vyžarovali slabé magické fluidum, ktoré čarodejky obzvlášť priťahovalo. Keď sa bozkávali, vždy bola hotová. Veľmi sa mu to páčilo, bolo to síce len málo, ale predsa mal v niečom nad ňou navrch. 
„Len si nenamýšľaj!“ schladila ho.
Keď zacítil, že sa ho snaží čítať, inštinktívne aktivoval štít.
Okamžite si to všimla a úsmev jej zamrzol na tvári. Pozrela naňho prekvapene, akoby ho videla po prvý krát.
„Čo robíš? Čo je to?!“
Geralt bez slova vstal a podišiel k stolíku vzdialenému niekoľko krokov. K Yennefer bol obrátený chrbtom. Vzal zo stola medailón školy z Kaer Morhen a zavesil si ho na krk. Potom sa obrátil a vtedy to uvidela. Pod známym zaklínačským symbolom, visel ešte jeden. Bol menší, vyzeral ako jednoduchý čierny kamenný ovál.
„Čo je to?“ naliehavo zopakovala otázku.
„Bol som zvedavý, kedy si to všimneš. To je cena.“
„Aká cena?“
„Cena za tvoj život, drahá.“
Prezerala si ho ostražito a nevraživo.
„Nie, neboj sa. Nie som posadnutý, ani ma nikto na diaľku neriadi...“
„Čo teda?!“
Po hodnej chvíli vysvetľovania, niekoľkých magických i nemagických testoch, pri ktorých si pripadal ako žiačik, sa Yennefer konečne ukľudnila. Znova si ľahli k sebe na posteľ. Hlavu mu uvoľnene položila na prsia. Ďalší medový úsmev, ho už skoro dorazil.
„Mal si pravdu, Ginaviel...“ pomyslel si Geralt. Nový čierny medailón okamžite aktivoval spojenie, spoločenstvo bolo stále v dosahu. 
„Šťastie... skutočne nezávisí na okolnostiach. Ale... niektoré okolnosti,“ pohľad mu skĺzol na odpočívajúcu čarodejku, „vedia byť celkom príjemné. Čo myslíš?“

 

Microsoft VBScript runtime error '800a0006'

Overflow: 'CInt'

/includes/funkce.asp, line 373